Spiritualita, nádej virtuálneho storočia

Toto storočie bude poznačené nielen virtualitou, ale tiež spiritualitou, pretože svet na prelome vekov potrebuje katarziu. Každoročné pražské svetové Fórum 2000 na Hradčanoch, bolo v princípe výzvou k ľudskosti, verejné vystúpenia Jeho Svätosti Tibetského dalajlámu po celom svete inšpirujúce k transformácii mysle a k spiritualite, tradičné novoročné pápežské audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, nabádajúce k duchovnej obrode kresťanstva a sveta, to všetko sú v princípe výzvy k ľudskosti a novej spiritualite.

Prečo toľko duchovna, tvárou v tvár kríze civilizácie, morálky a ľudskej identity?
Pretože vízia reálnej budúcnosti ľudstva naráža na hrozbu samozničenia civilizácie, ktorá v tejto etape dospela na križovatku. Po prízraku studenej vojny, v ktorého tieni väčšina z nás prežívala podstatnú časť svojho života, sa prebúdzajú noví démoni. Všeobecný blahobyt osídlencov planéty Zem nenastal, rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa zväčšujú, riziká bezpečnosti (nacionalizmus, rasizmus, xenofóbia, utečenci, kriminalita) narastajú, konflikty rôznych typov pribúdajú, násilie je všadeprítomné, devastácia životného prostredia pokračuje nebývalým tempom, ozónová vrstva chrániaca živé bytosti pred ultrafialovým žiarením slabne, hrozba dôsledkov stále očividnejších klimatických zmien sa zväčšuje, úpadok morálky a etiky je evidentný. Susedia nikde na svete sa navzájom necítia bezpečnejší, hladomory tretieho sveta prichádzajú v stále ničivejších vlnách, uspokojovanie hmotných potrieb bohatého sveta naráža na stále sa zvyšujúce nároky na štandard životného blahobytu.

Len nedávno to bolo také jednoduché: vizitkou bohatstva bol automobil, alebo automatická pračka. Dnes ide o prostriedky pokrývajúce nanajvýš potreby životnej núdze. Bohatstvo dnes nezaručuje ani vysoké konto v banke, či počet osobných strážcov na meter štvorcový. V epoche informačnej explózie a novej virtuálnej reality sa vlastne pojem bohatstva akoby rozplynul a definovať ho možno len mierou konzumácie hmotných statkov, či výškou komfortu, ktorá je a zostane relatívna. Vlastníctvo materiálnych hodnôt už môže byť merateľné len ich pozíciou či reálnym vplyvom v obchodnej brandži. Tri autá v garáži hravo tromfne helikoptéra, lietadlo, či jachta, vilu rodinný penzión či súkromný hotel, milión na účte sfúkne miliarda, miliardu niekoľko miliárd atď. Niet pochýb o tom, že bohatstvo možno merať mierou vplyvu a vplyv poraziť množstvom a dostupnosťou informácií. Tie v dobe informačnej explózie strácajú na výlučnosti aj tým, že sa stávajú stále bežnejšími pre zväčšujúci sa počet ľudí. Takmer každý jedinec napojený na internet dnes môže participovať na výhodách svetového informačného balíka, ktorého objem síce narastá, ale v rozmáhajúcom sa virtuálnom svete znamená stále menej.

Virtuálny svet, aký zažívame od sklonku minulého tisícročia klasický pojem bohatstva a blahobytu zosmiešňuje a likviduje. Biedu reality stále intenzívnejšie nahrádza vytúžená a obdivovaná ilúzia, s prísnymi a cieľavedomými prvkami, priemyselnými črtami, ktoré sú pre moderného človeka stále príťažlivejšie. Sú to prvky mimo čas a priestor, prvky s nádychom nadreality, umožňujúce (paradoxne) úspešne sa vyhýbať potrebám a nutnosti reálneho sveta pragmatikov. Je to kríza hodnôt, teda nič nové pod slnkom, akurát že táto kríza vyplýva z informačného chaosu, digitalizácie, technického rozmachu a z dezilúzií. Zámena podstatných vecí za triviálne je takmer nebadateľná, hranica medzi skutočným, zbytočným a podstatným sa stiera. Zodpovednosť, česť, mravnosť, dôstojnosť odchádzajú do minulosti, reálna krása (charakter, dobro, láska, čistota, rovnováha, atď.) čelí virtuálnej ilúzii, jemná prirodzenosť harmónie podlieha stroho účelovému dizajnu. Veci a fakty, ktoré si nárokovali pojem pravdy, zotrela mediálna (iluzórna) pravda vychádzajúca z reklamy. Silnejšia a dôraznejšia ako pravda faktická, pravda nezaujímavá a z mediálneho hľadiska nepodstatná. Už nie je dôležité aký človek je, ale aký je jeho mediálny obraz. Politici dneška sú viac iluzionisti, ktorí sa dobrovoľne podrobujú nástrahám experimentovania s virtualitou. Ich vplyv v porovnaní so svetom obchodu je biedny, v konfrontácií s mediálnymi magnátmi sú priam úbohí a z hľadiska bohatstva ich bez problémov zmetú zo scény radoví manažéri väčších podnikov. Dokonca ani tak obľúbená viera v neobmedzenú moc peňazí dnes už neporazí vieru v pozitívny mediálny obraz ako neprekonateľnú a najvýznamnejšiu ilúziu, akceptovanú a nevyhnutnú potrebu. Prosto, ilúzia sa vysmieva realite a poráža ju na každom kroku. V politike, obchode a dokonca i v medziľudských vzťahoch.

Aj umenie tejto doby podlieha zákonom virtuality a to, čo sa nepodarí vtesnať na regál hypermarketu, do webovej stránky, na displej mobilu, či úspešne umiestniť v internetovej konkurencii, prestáva byť umením. Narodenie, staroba, choroba i smrť, všetko prirodzené strasti sprevádzajúce každého človeka na jeho pozemskej púti, dostali nádych nevhodnosti a nepravdepodobnosti: s výnimkou násilnej smrti či senzačného utrpenia nezaujímajú média, reklamu ani obchod. Život, napodiv ešte stále vysoko cenený, zaostáva za vedomím svojho zmyslu, teda za slobodou, ktorá dnes neznamená to, čo má vo svojom krstnom liste: možnosť pre každého vybrať si dráhu svojho života a stať sa všetkým, čím môže. Napriek úpornej snahe sveta démonizujúceho úlohu ilúzií, ktorý tak mocne podporila virtuálna epocha inej (novej, dôležitejšej?) reality, je práve hrozba straty slobody v jej najpodstatnejšom slova zmysle, tým najmocnejším impulzom k totálnej zmene štýlu života, teda k úniku z pasce konzumovania a návratu k ľudskosti.

Cestou, ktorá v tomto storočí takýto obrodzujúci návrat umožní je spiritualita.

„Materiálne veci nemôžu vyriešiť súčasné problémy sveta, tak ako ich nemôžu vyriešiť iba politici a ekonómovia,“ povedal na jednom zo spomínaných pražských Fór 2000 bývalý prezident Tchai-wanu Lee Teng - hui, „všetci musíme vychádzať z duchovnej sily, ktorá ma vyššiu platnosť ako materiálne hodnoty.“
„To, čomu čelíme na tejto križovatke, je duchovná výzva. Výzva k vyvinutiu globálnej etiky, ktorá pomôže národom sveta prekonať dlhú históriu konfliktov a dokáže vytvoriť ovzdušie mieru a harmónie,“ konštatoval na tom istom svetovom fóre Karan Singh, významný indický politik, bývalý minister a veľvyslanec.

Ľudské bytosti sú vo svojej podstate jednotky mysle, vedomia, duchovna a nadvedomia, sme (možno paradoxne, ale jednoznačne) stvorenia naprogramované a orientované transcendentálne, nie hmotne. Túto skúsenosť opäť a znova objavujeme pri každej prekážke, ktorú musíme v živote prekonať, v každej dôležitej etape nášho smerovania od zrodenia k zrelosti a zániku. V konfrontácii s materiálnym svetom často zdanlivo prehrávame prvý zápas, prvé kolo bytia, v druhom kole však môže nastať jednoznačný triumf ducha, ktorý nepodľahol hmotnej ilúzii. Kresťanská kultúra nás na tento fakt často a dlho upozorňuje, ale žiaľ, jej argumentácia i naliehavosť príliš podlieha súčasnému európskemu kontextu konformizmu a slabne tvárou v tvár stále obľúbenejším a zdanlivo nevyhnutnejším postmoderným plodonostným činnostiam. A práve spiritualita, stará, odveká, dávna skúsenosť, ponúka človeku oporu v situácii, kedy čo ako intenzívne, až zúfale hľadanie cesty z bludného kruhu nenachádza cieľ. Mystický zážitok tejto geneticky zakódovanej a nesmierne prirodzenej metódy žitia dokáže vrátiť ľudstvu vitálnu energiu s ktorou sme začínali svoju pozemskú púť. A bola to energia nesmierna, z úsvitu našich chmúrnych a bezútešných pradávnych dejín, preniesla človeka cez všetky nástrahy strachu, beznádeje a bezmocnosti voči temným a neznámym silám, do modernej situácie sociálneho viac, či menej zrejmého - blahobytu. Síce len pre istú časť zemskej populácie, ale pravdepodobne najviac „postihnutú.“ Severná, bohatšia pologuľa viac ako chudobnejší juh sveta potrebuje spiritualitu ako východisko zo situácie, v ktorej sa ocitla. Je to situácia latentnej krízy, ktorá paralyzuje myšlienkový aj citový svet človeka, tak veľmi spätého s vlastným ja, že zabúda na podstatu a zmysel svojej existencie, na svoj duchovný obraz.

Vzopätie spirituality, ktoré očakávam už v prvých desaťročiach tohto storočia, pomôže prekonať biedy hmotnej núdze, biedy životného štýlu, biedy politiky a ponúkne východisko z dezilúzií i nový smer na križovatke pomýlených hodnôt a hierarchií, ktoré doviedli ľudstvo do dnešnej krízy. Bude to vzopätie spirituality skôr nezávislej na jedinom náboženstve či cirkvi, spirituality viac animistickej ako racionálnej. Oživenie driemajúceho ducha, bažiaceho po novom naplnení a osvietení, prinesie (niet inej voľby) už v najbližších rokoch veľké a pozitívne zmeny, ktoré dokážu prekonať všetky nástrahy globálnej, ľudskej, ekologickej, či duchovnej krízy. Je to cesta návratu k posvätnosti vecí a života, zbavená dogiem a nadradenosti, spirituálna vo svojom dôraze na všetky skryté, známe i menej známe bolesti, či radosti ducha.

„Postupne poznávame, že bolesť, choroby a slabosť nie sú absolútne, ale spôsobené našou neochotou prispôsobiť sa chodu vesmíru,“ napísal Indický básnik Rabindranáth Thákur v knižke Sádhaná a nádherne dodáva, „lebo bolesť je panenská vestálka zasvätená službe večnému zdokonaľovaniu a keď zaujme svoje práve miesto pred oltárom nekonečna, odhodí svoj temný závoj a odhalí pred nami svoju tvár ako zjavenie výsostnej radosti.“

V prostredí tak nežičlivom jednoduchosti, podstate, prirodzenej kráse, tichej pokore, pravde a ľudskosti je práve spiritualita výzvou i najefektívnejšou cestou k poznaniu pravej skutočnosti, teda cestou k univerzálnej radosti. Iba v nej sa náš život môže vrátiť k svojmu zmyslu. Spiritualita ako nádej nastupujúceho virtuálneho storočia, prvého v treťom tisícročí, môže byť tou obrodzujúcou, novou, vytúženou silou, ktorú kdesi hlboko v nás, nesmelo a ťažko hľadáme.