Ahinsa, staronový kult nenásilia

Sediac v striebornom lietajúcom torpéde, tak jagavo žiariacom na blankytnom pozadí neba, možno rozmýšľal aj o tom, že svet je v podstate krásny, ibaže nedokonalý a opustiť ho v tejto smutnej chvíli nemusí byť až taká škoda. Samovrah a jeho obete. Neznámy nepriateľ ľudskosti, akú si my predstavujeme, predstaviteľ neľudskosti svetového terorizmu. Vyznávač smrti. Vidieť mu tak do duše, bol by to asi pohľad na utopenie. Vesmírna čierna diera bez štipky svetla, bez ničoho. Len temno. Duša teroristu nemá žiadnu náboženskú príslušnosť, aj keď si spoločnosť myslí opak. A predsa my, Stredoeurópania, máme už svoje skúsenosti aj s moderným terorom. Bez hlbších ponáraní do minulosti, ešte v sviežich spomienkach nájdeme správu o dlhodobom, organizovanom zločine, o systémovom násilí, ktoré sa páchalo s cynizmom obvyklým u teroristov. Páchali ho indiferentní, možno pomýlení, ale reálni a presvedčení ľudia. Aj vtedy, v žalári, trestnici, pracovnom tábore, v uránových baniach, bol nepriateľ, zločinec, ideologicky terorista neznámy. Máloktorý nepriateľ režimu internovaný zväčša šokujúco, okamžite, odtrhnutý od rodiny a svojej práce, poznal „ jeho“ tvár. Milostivo ju zakrývala všadeprítomná maska totalitného štátu. A zomieralo sa. Dôkladne, cieľavedome, nenápadne, náhodne, teatrálne, demonštratívne, na výstrahu. Bol to teror administratívne dôsledný, šedivý, podlý, rafinovaný, neľútostný, mnohí medzi nami, žijúci v tichu, s nim majú svoje skúsenosti. Splodil spoločnosť založenú na strachu, pretvárke, udavačstve, na lži a zločine. Na nemorálke! Oháňal sa humanizmom, aj keď pri tom ceril kanibalské zuby. Vilem Hejl, spisovateľ a politický väzeň o tom napísal celú knihu: Zpráva o organizovaném násilí. Správa o pekle!

Teroristický útok na newyorské mrakodrapy Svetového obchodného centra v roku 2001 bude raz tiež súčasťou jednej globálnej a rozsiahlej správy o svetovom organizovanom zločine. Na rozdiel od teroru totalitného si určil deštrukciu a zánik ako cieľ. Aj pomsta má sklony takto sa profilovať. Možno teroru vypovedať svetovú vojnu? Možno viesť vojnu so zlom za pomoci armády? Režim postavený na organizovanom násilí sa zrútil pod ťarchou svojej vlastnej nemorálnosti a zhýralosti. Terorizmus týchto čias však nemôže mať výčitky svedomia, ktoré by ho začali postupne rozkladať zvnútra. Totalitné režimy postupne oslabilo a zrútilo nekontrolované šírenie informácií. Terorizmus na ňom profituje. Vyberá si ciele zo širokej bohato rozvrstvenej ponuky a pre svoje činy si nachádza tisíce dôvodov a ospravedlnení a vysvetlení, alebo koná bezdôvodne. Je to patologický vzdor psychickou chorobou postihnutej čiernej duše. Moderný človek prežíva v stále väčšej miere strach zo slobody, prežíva obavy z tej bezodnej priepasti možností a nemožností, svojho neznámeho vedomia, sveta, planéty, vesmíru. Stále nové a nové očakávania, nové a nové príležitosti ich nenaplnenia a pokračovanie hľadania a očakávania.... Frustrácia z nenásytnosti. Terorista vie, verí tomu čo urobí a prečo zomrie...! Bežný človek to nevie.

Chvíľu sa už zdalo, že prekročením bariéry nového tretieho tisícročia definitívne vstúpime do sféry nekonečne pokračujúcej globalizácie a zmierňovania starodávnych rozporov sveta. Že sa nám darí zažehnávať reziduá minulosti, tragické krízy a trápenia, že postupne sa na svete zmierňuje aj ten strašný náklad nekonečnej bolesti, cez ktorú sa človek od narodenia až po smrť iba prediera...
Takmer by sme si nahovorili, že to masívne mohutné všadeprítomné zlo pomaly pominie a my dospejeme k poznaniu ľudskej nevyhnutnosti, ktorou je prežitie. Takmer sme na chvíľu začali byť optimisti žijúci v presvedčení, že tie drobné kozmetické vady spoločenského dobra, ktoré prežívame a zažehnávame ...pominú. Už - už sme chceli veriť v postupný nástup všeľudskej participácie na všeľudských hodnotách a vzývali sme novú úžasnú epochu. Zabudli sme, že zaviesť novú spoločnú jednotnú svetovú civilizáciu a očakávať pri tom pokoj a mier, je vrcholom „strategickej“ naivity. Civilizácii a kultúr na našom svete je stále veľa a s nimi aj rozdielnosti, ktoré sme nechceli a nechceme vidieť. Každá civilizácia má svoje vlastné strategické nároky a originálnu podobu. Euro- americká civilizácia nie je svetovou, aj keď by mohla byť svetovládnou. Desivosť chladnej teroristickej kalkulácie so smrťou a následným strachom nepodlieha obchodným pravidlám, ani ekonomickým zákonitostiam. Je imúnna voči pohybom na burze. Má svoju vlastnú zákonitosť, blízku nihilizmu, o ktorom veľa nevieme. Nanajvýš to že je ničím. Fanatizmus napríklad takej bartolomejskej noci sa prejavil predsa len už dávno a na križiacke výpravy sa už nenaláka žiadny súčasný potentát. Krv obetí jakobínskej diktatúry na Maratových rukách dávno zmyl symbolický a vzletný étos „Veľkej krvavej francúzskej revolúcie...“ Ani salvy mužíkov zabíjajúce Romanovskú rodinu s deťmi aj ich psom sa už nestotožňujú s moderným terorizmom. To sú predsa dejiny. To bolo. Prežívali sme dlhé a na prvý pohľad akoby plodné obdobie emancipácie rozumu a nepobadali sme, že do chodu vecí sveta preniká len naša arogancia. Očarení chvíľkovým profitom z pragmatizmu zabudli sme, že v každodennej praxi vylučuje z našich úvah myšlienky o dlhodobých dôsledkoch nášho konania.

Čo by sa asi so svetom Baracka Obamu dialo, keby pred dávnejším časom prezidentské voľby vyhral namiesto G. Busha Al Gore, priekopník globalizácie, budovateľ informačných diaľnic, autor Globálneho Marshallovho plánu na záchranu životného prostredia na Zemi a strategickej environmentálnej iniciatívy, ktorú popísal v knihe Zem v rovnováhe? Cesta k záchrane spočíva v návrate k rovnováhe. Keď kedysi dávno Gore rozmýšľal o bezpečnosti, terorizmus mal podobu temnej a prítomnej hrozby. Dnes sa podobá na ohnivého draka, ktorý požiera nás a naše istoty. Akékoľvek civilizované a racionálne úsilie o globálnu bezpečnosť je mu na smiech. Do 11. septembra 2001 sme žili v ilúzii: aj keď je všade naokolo plno zla, predsa len sa proti nemu dá účinne bojovať. Zlo nemôže prevážiť, zlo je v menšine. Smerujeme k bezpečnejšiemu svetu! Nezávislá komisia OSN pre odzbrojenie a bezpečnostné otázky, vedená už zosnulým Olafom Palmem, však už dávnejšie pripomínala: „Nebude trvalej bezpečnosti, dokiaľ ju nebudú môcť zdieľať všetci. Dosiahnuť ju možno len spoluprácou založenou na princípoch rovnoprávnosti, spravodlivosti a vzájomnosti.“

Ukázalo sa, že bezpečný, dobre ozbrojený silný štát, nezaručí automaticky bezpečnosť svojim občanom. Bezpečnosť ľudí a bezpečnosť štátu sú dve rôzne pojmy. Svet, tvárou v tvár terorizmu, nemôže hovoriť len o demilitarizácii medzinárodných vzťahov, ale omnoho dôraznejšie ako doteraz sa musí postaviť proti všadeprítomnému, dlhodobo zušľachťovanému kultu násilia v každodennom živote. Lebo, priznajme si, naša civilizácia je presiaknutá násilím, skrz - naskrz. Akoby nás zamorilo, nainfikovalo a my s nim žijeme v symbióze. Číha na každom kroku ako základný princíp životného štýlu, konania a zábavy. Povýšili sme ho na piedestál najvyšších hodnôt, akoby sme sa chystali klaňať zlatému teľaťu. Násilie v detských hrách, pracovných vzťahoch, v rodinách, v médiách, v šoubiznise, vo filme, divadle, literatúre, v galériách.... Silní víťazia! Agresivita v slovách aj v činoch. Terorizmus je pokriveným obrazom súčasnej pochmúrnej reality života. Virtuálny priestor, stierajúci hranicu medzi možným a nemožným akoby nepotreboval organický život a digitálna informačno-technologická demokracia akoby odmietala občana. Vojna bez prítomnosti kamier CNN by dnes bola (potvrdila to už dávno iracká operácia Púštna búrka) nepravdepodobná, akoby neexistovala.

Terorista v elegantnom lietajúcom striebornom torpéde plnom cestujúcich, rútiacom sa na budovy plné činorodých, optimisticky naladených ľudí, vedel tiež o kamerách, ktoré nasnímajú jeho príšerný čin. Bol presvedčený že toto násilie je účelné, pretože posväcuje jeho fanatický, chorobný zámer: ponížiť svet mocných a zničiť aspoň jednu jeho časť. Spochybniť pocit bezpečnosti aj tam, kde sa akoby spochybniť nedal. Spochybnenie všetkých istôt, vrátane ľudského života a presadenie kultu smrti a strachu, taký je cieľ terorizmu! Je najživotaschopnejším plodom násilia a nenávisti. Virtuálne modifikovaný globálny svet sterilnej digitalizácie bol len nebezpečnou ilúziou. Vyprodukoval aj počítačový kyberterorizmus, degradoval pojem spoločné dobro. Pre koho dobro, načo, komu? Dobré je to, čo sa dá konzumovať, alebo zničiť. Zbytok je zlo. Akoby sa zrazu základy moderných technológií začali rúcať a tam kdesi - dolu - sme uvideli temné prízraky našich démonov, pocitov, neznámych vášni, naších dedičných hriechov.

Etológ Konrad Lorenz venoval veľkú časť svojho života skúmaniu vnútrodruhovej agresivity, v rámci ktorej má ta ľudská mimoriadne postavenie. Zdanlivo potlačená z času na čas vyklíči s nebývalou intenzitou, aby predviedla svoje nekonečné schopnosti skazy. Je to desivý potenciál neznámej vitality, ktorý sa musí transformovať do hrôzutvorivej podoby, na základe energie, vydanej na potlačenie vrodených deštrukčných sklonov. Civilizácia, ktorú sme si vytvorili je takýmto nástrojom premeny energie ničivej, na tvorivú. Nesmie byť však podmanená kultom násilia! Kde teda hľadať východisko z tejto ríše démonov, ktorá nás obklopuje, ktorú sme si vytvorili?

Súčasný 14. Tibetský Dalajláma, Tändzin Gjamccho, veľký duchovný vodca tohto sveta, už v roku 1987 oznámil na pôde Kongresu USA svoj mierový plán pre Tibet. Vyzval v ňom celý svet k premene rozsiahlej náhornej plošiny pod Himalájami, na mierovú zónu, rezerváciu pokoja, v ktorej budú ľudia a príroda žiť spolu v súlade a harmónii. Táto zóna ahinsy, staroindicky – „chrámu mieru“, by sa mala stať akýmsi voľným útulkom, prístupným každému obyvateľovi Zeme, túžiacemu po hľadaní pravdy a rovnováhy, vnútorného mieru. Tibetská náhorná plošina by sa v duchu tejto vízie premenila na najväčší svetový prírodný park, biosféru, s premysleným systémom ochrany prírody s triezvou reguláciou využívania jeho bohatstva.

„Nadmorská výška Tibetu a jeho rozloha, ako aj jeho jedinečné dejiny a hlboké duchovné dedičstvo predurčujú túto krajinu ako ideálnu k tomu, aby plnila úlohu svätyne mieru v strategickom srdci Ázie,“ povedal Dalajláma pri preberaní Nobelovej ceny za rok 1989 v Oslo. Prešlo vyše dvadsať rokov a zdá sa, že takáto cesta ako východisko z kruhu násilia v ktorom sa pohybujeme, nemusí mať len symbolický význam. Globalizácia ako metóda zbližovania sveta, postavená na informačnej explózii a super moderných technológiách, obchádza ľudskú prirodzenosť, všetky temné hrozby vedomia človeka, vrátane sklonov k násiliu. Skutočná zóna nenásilia, fyzický, nielen virtuálny svet zušľachťovaný tým najlepším, čoho ubúda no čo človek pri hľadaní spoločenského dobra objavil, môže znamenať viac ako všetky výzvy a predsavzatia politikov a vodcov nášho sveta. Duchovná oáza masívne kultivovaná všetkým pozitívnym, čo ešte zostalo v štátoch a jednotlivcoch, sa môže stať reálnou bariérou všetkým aktuálnym aj neznámym hrozbám ktoré stoja pred nami. Ako alternatíva k vojenskej sile odplaty za zločiny teroru, ako symbol prežitia ľudskosti, možno raz oplodní našu planétu novou víziou postavenou na novej kultúre nenásilia, ktorá sa ako vodopád bude valiť zo strechy sveta a napájať všetky pramene novej nádeje, nového poznania.
Tibor Ičo