Predvianočné pochybnosti

Obraz väčšiny miest tzv. kresťanského sveta je dnes rovnaký. V centre vianočné stromčeky, v uliciach vianočné trhoviská a v obchodoch vianoční zháňači darčekov. Tam sa pije punč, hentam medovina, niekde prevarené víno, či grog. Do toho sa mieša unifikovaná gýčová mestská výzdoba ktorej pôvod siaha najskôr do niektorého zapadnutého supermarketu. Umelé ihličie, svetlá, tony bazárových hlúpostí, obchodníckym tlakom bičovaná atmosféra, otrepané sladkasté melódie, hudobne spotvorené koledy, propagandisticko-charitatívne akcie, krikľavé taľafatky na každom kroku. Blížiace sa Vianoce ako krycí názov pre jeden veľký celosvetový výpredaj, povýšený na posvätný rituál. Nič nie je naozajstné, ani len tie nešťastné, ešte donedávna nádherné stromy, zoťaté mŕtvoly statných smrekov, či jedlí, určené na pílu, no ešte pred tým človekom znásilnené do tej prečudesnej sviatočnej grimasy. Keby ktosi nezúčastnený z inej planéty skúmal čo sa to v našich mestách deje, asi by to vyhodnotil ako stav šialenstva. Človek sa vyžíva v nezmyselnom pozlátku bezcenných ilúzií a nahovára si, že to tak má byť, že tak je to dobre, lebo toto sú predsa najkrajšie sviatky v roku - Vianoce. Ľudia sa hrajú na radosť. Ježiš Nazaretský so svojím betlehemským posolstvom by sa tu s nami dobre necítil. So spásou táto predvianočná estráda nemá nič spoločné, ani s kresťanstvom. Napokon, aj ono samotné už dávno rezignovalo na svoju podstatu a dnes predstavuje iba akýsi naftalínom zapáchajúci pozostatok starobylej, dnes zavrhnutej minulosti. Reči vážených hodnostárov o láske, pokore, skromnosti a viere znejú na trhoviskách smiešne, neprístojne.

Veriaci je vraj ten, kto verí cirkvi, pretože „cirkev a Boh sú jedno“. Dobrým kresťanom zas taký, kto (povedané slovami istého teológa, ktoré som si nedávno prečítal na internete) „spácha intelektuálnu samovraždu, zaprie svoj rozum i všetky vedomosti, ktorými súčasný ľudský svet disponuje v oblasti prírodných aj humanitných vied a prijme kresťanské (neomylné) dogmy, večné, absolútne pravdy, v darčekovom balení spásy.“ Stále menej počúvaní profesionálni vykladači slova božieho tomuto svetu už nemajú čo povedať. Potešia sa z plných sviatočných kostolov a život ide ďalej, svojim zabehnutým bazárovým spôsobom. Svätý František z Assisi, posledný skutočný kresťan, umrel už veľmi dávno a Svätý otec je už veľmi starý a unavený. Nebyť mediálnych šamanov, zabávačov v hypermarketoch a celebrít v televíznych reláciách, nebolo by koho počúvať, na čo sa pozerať. Z vesmíru musia tie naše vysvietené ulice a námestia vyzerať smiešne impozantne. Možno sa na ne pozerajú duše tých neskutočných miliárd a miliárd zomrelých a žasnú čo to vystrájame. Ako žalostne márnime svoj prísne vymeraný čas. Pochabí blázni, hovoria si smutne, keby vedeli, čo ich čaká… Nevieme a duše nám to neprezradia. Tak to potom v tom cirkuse život vyzerá. Hráme sa na Vianoce, rúbeme stromy a zabíjame ryby. S láskou hľadíme na kopce tovaru v obchodoch a nebeská brána nám môže byť ukradnutá. Zatuchnutý pach Vianoc, zbavených všetkého skutočného, neprehluší zvetrané ihličie stromov, vyrúbaných v lese. Z nášho kresťanského sveta sa stáva sklad obchodu so zmiešaným tovarom. Plytkosť situácie je zrejmá na každom kroku, aj keď to vidieť nechceme. Plytké sú aj reči o duchovnom rozmere bytia, dá sa s nimi vydržať len po prvý kupecký stánok, po prvú reklamu z chrámu spotreby. Niet sa ani kde ukryť pred tým hromadným šialenstvom kapustníc, darčekov a želaní šťastných a veselých! Chvíľa pomýleného spotrebného šťastia, absurdnej veselosti, požehnaná sviatkami trhovísk, bankárov a šmelinárov. Sviatky za hotové aj na splátky, koľká to radosť! Ale popri nej sa kde - tu tiež objavia pochybnosti - takto to naozaj má byť?