Kázne vzdorujúce času

Je fascinujúce, ešte aj dnes po štyridsiatich rokoch, ponoriť sa do sveta kázni kňaza Bartolomeja Urbanca, nechať sa niesť aj inšpirovať prúdom jeho myšlienok, ktoré nič nestrácajú na svojej aktuálnosti. Napriek uplynulému času, spätému s násilným ateizmom vtedajšej totalitnej doby, akoby slová kázni hovorili rovnako naliehavo k dnešku, ako zneli v minulosti. Potvrdzujú skutočnosť, že posolstvá pravdy nestarnú. Povedané slovami Urbancom obľúbeného francúzskeho vedca, filozofa a jezuitu Pierre Theilhard de Chardina: „Aby vývoj v poľudštenom prostredí mohol vôbec pokračovať, musí sa veda o vývoji zaoberať problémom, pred ktorý je tu postavená – problémom Boha pred nami, ktorý by dával evolúcii pohyb, zhromažďoval u a upevňoval.“

Nie je žiadnou náhodou, že otec Urbanec venoval vo svojich kázňach toľko priestoru práve De Chardinovi. Inšpirujúci vplyv svetoznámeho filozofa, dôsledne utajovaného vtedajšou komunistickou ideológiou, preniká myšlienkovým svetom kňaza Urbanca neobyčajne hlboko. A prostredníctvom neho zasahuje celé vtedajšie (a zasiahlo by aj dnešné) auditórium, prevažne mladých poslucháčov Urbancových kázni, dychtiacich po novom poznaní súvislostí viery a života.„Viera v ľudstvo, dovedená do konca nemôže byť uspokojená inak než v plnom vyjadrení Krista,“ hovorí svetoznámy filozof vo svojom diele „Miesto človeka v prírode.“ Urbanec ho interpretuje prosto a zrozumiteľne: Vesmír speje ku kristofikácii – vývoj síce pokračuje v duchu Darwinovej dialektiky, ale k splynutiu s Bohom! Temnotou vtedajšieho nanucovaného ateizmu preniká jasný lúč svetla, akoby hovoril: rozum a viera nemusia byť v rozpore, naopak splývajú v jedno, v nádhernej symbióze... lásky. Pretože láska je stredobodom všetkých Urbancových úvah. Hovorí o nej s takou istotou, pokorou a pokojom, ktorý vylučuje akékoľvek pochybnosti. Je to mocná neporaziteľná zbraň, najväčšia ozdoba mladosti. Láska ľudská konfrontovaná s láskou božou, s legendárnou láskou sv. Františka z Asissi, milujúceho Boha a celý vesmír s prírodou v jednom. „Podstata dokonalosti tkvie v láske. Boh je láska,“ hovorí sv. Ján a sním aj otec Urbanec, ktorý dodáva: „Láska je medzi cnosťami ako slnko medzi hviezdami. Všetkým dodáva jasnosti a krásy.“ Kazateľ sa v jednom okamihu stáva básnikom – aké povznášajúce!

Poznajúci nepokojnosť mladej duše však Urbanec vo svojich kázňach nezotrváva iba v nadšení, ale naznačuje tiež skepsu a nepokoj, tak blízke vlastnosti všetkých hľadajúcich: „Spokojní sme len pre to, že nevidíme dobre a správne. Ale my musíme vidieť skutočnosť takú aká je. A nesmieme zabudnúť ani na to, aká by mala byť. A toto nás musí každý deň znepokojovať. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, ako to vyzerá. A pochopiteľne musíme aj niečo spraviť preto aby to bolo inakšie. Keby sme sa bratia a sestry iba dívali na to hrozné a zlé, ako to v skutočnosti vyzerá, museli by sme si zúfať... A tu sme my kresťania, ktorí máme vážnu a zodpovednú povinnosť za stav dnešného sveta. A teda my kresťania katolíci tu v Košiciach, tu u nás, musíme zasiahnuť..!“ Silné a odvážne slová. Duchovný otec prezieravým zrakom preniká pod zdanlivo všedný povrch vecí a nebojí sa ani výčitiek, či silných výziev: Nesmieme sa uspokojiť s tým, ako to vyzerá! Skutočnosť videná pravdivo núti k znepokojeniu, nabáda Urbanec tak, ako by nabádal k činom. Musíme spraviť niečo, aby to bolo inakšie, musíme zasiahnuť! V tejto chvíli už nejde iba o pasívny postoj veriaceho človeka, bez odporu prijímajúceho nevyhnutný „boží kríž“, ale o revoltu Krista, korbáčom vyháňajúceho kupčiacich šmelinárov z chrámu. Takto nabáda Urbanec k zodpovednosti, aj k činom, ktoré môžu zmeniť daný stav. Zosobňuje cirkev angažovanú, ako protiklad k vtedajšej cirkví kolaborujúcej. Niet krajšieho, odvážnejšieho činu, bližšieho dychtivej a čistej duši mladého veriaceho človeka!

V nedeľu, 30. augusta 1970 prichádza otec Urbanec s nádejou ako s liekom i perspektívou. Premýšľa nad situáciou viery na Slovensku. Na jednej strane ho to privádza k zúfalstvu, na druhej k nádeji. A potom, akoby jeho ústami hovoril apoštol Pavol, tak svoju nádej vysvetľuje B. Urbanec: „Pretože práve táto doba, práve okolnosti, ktoré sme prežívali, nám pomáhali lepšie veci pochopiť!“ Cestou poznania k nádeji, tak hovorí o svojej viere statočný kňaz v nežičlivej dobe. A svoju odvahu vzápätí (Šindliar, 1. 8. 1970) mení na výzvu: „Buďte odvážni a smelí. A zároveň pokorní a plní nádeje. Smelosť potrebujeme zvlášť v našich dňoch. Smelosť a odvahu!“ Akoby predvídal slová prednesené o mnoho rokov neskôr Svätým otcom pápežom Jánom Pavlom II., po jeho príchode na Slovensko, už zbavené totality: „Nebojte sa!“ Nebojme sa. Odvaha kresťana nesúvisí len s jednou konkrétnou situáciou, s jednou konkrétnou epochou, ale musí byť univerzálnou a trvalou vlastnosťou, bez ohľadu na čas, ktorý žijeme.

Sila Urbancových myšlienok vkomponovaných do tejto pozoruhodnej a inšpirujúcej zbierky kázni tkvie v univerzálnosti posolstva, ktoré nám adresuje. Stáva sa nadčasovou a teda nezničiteľnou, trvalo platnou výpoveďou. „Čím viac vidíte tohto nešťastia, hriechov, páchaných v nemravnosti okolo seba, tým svätejší a čistejší buďte vy..!“, takto nabáda svojich poslucháčov kňaz Urbanec pred vyše tridsiatimi rokmi. Rovnako ich môže nabádať aj dnes, bez toho, že by čo len jediná z jeho myšlienok strácala na zmysluplnosti. „Mám vážne obavy, že náš život nie je riadený Duchom svätým, že všeličo nás pohýňa, len nie Duch svätý,“ hovorí ustarane 12. 7. 1970 a vzápätí prosí Boha: „Pane, nauč nás dívať sa na svet Tvojimi očami!“ Akoby spoločne s de Chardinom prosil Všemohúceho o splynutie všetkých veriacich ľudských duší s Duchom najvyšším!

Prosté a zrozumiteľné príbehy, jasná reč, pôsobivé podobenstvá, príklady zo života, zvláštne i krásne obrazy súčasnosti nadšene reflektované cez prizmu vnímavého človeka patria k tomu najvzácnejšiemu, čo nám kňaz Bartolomej Urbanec ponúka vo svojich kázňach spred takmer štyridsiatich rokov. Je vzrušujúce a krásne, počúvať ich opäť v čase, kedy znovu ožívajú v nových, nečakaných súvislostiach.

Tibor Ičo
(nad knihou Pri prameni s podtitulom Zbierka kázní z rokov 1968 – 1970, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008.)


Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec bol po štúdiu na Cyrilo-Metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave vysvätený za kňaza v roku 1962. Pôsobil ako kaplán v Trebišove, Michalovciach a v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. V rokoch totality a panujúcej komunistickej ideológie odvážne pracoval najmä s mládežou, snažil sa o prehlbovanie duchovného života mladých ľudí, o výklad vzťahu viery a vedy a ich súlad. Pre svoju činnosť bol sledovaný bývalou Štb, nasledovali perzekúcie a preloženie do Cejkova, následne mu bol odobratý štátny súhlas s kňažskou činnosťou. Pracoval potom ako vodič v JRD Lipovce, neskôr ako kurič v Salvatore Lipovce. V roku 1980 mu bol udelený štátny súhlas s pôsobiskom mimo Košíc, pôsobil v Stropkove, neskôr v Bardejove. Po roku 1989 pôsobil v Seminári biskupa Jána Vojtašáka v Spišskom podhradí ako odborný asistent, neskôr ako dekan v Humennom a v súčasnosti pôsobí ako dekan v košickej farnosti Kráľovnej pokoja.