Esej o odpúšťaní

"Ak je opotrebenie prirodzeným následkom toho, čo trvá, potom musíme uznať, že odpustenie zreteľne potvrdzuje a schvaľuje sám zámer prírody. Udeliť odpustenie tomu, kto nás uráža a prenasleduje, je vskutku výnimočne obtiažnou záležitosťou pre určitú kategóriu ponížených a urazených. Odpúšťať vyžaduje ustavičné, znovu opakované úsilie".
(Vladimír Jankélévitch)

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!

Prvé odpustenie v tej najdramatickejšej chvíli. Odpustenie bolesti, utrpenia, poníženia, odpustenie všetkého, sa zdalo byť neodpustiteľné. Odpusťte blížnym zradu, podlosť, odpusťte Judášovi, že svojím podlým skutkom, odpornou zradou, nechal ukrižovať Syna človeka (a naplnil slová Písma), odpustite sami sebe svoju slabosť a pýchu , pokrytectvo, podlosť, malichernosť, zákernosť, závisť, lakomosť...! Čo všetko sa dá odpustiť, aká je miera odpustenia?

Odpustenie môže byť len osobným, individuálnym aktom slobodnej vôle, nie je a nemôže byť spravodlivosťou v politickom, či právnom slova zmysle, nemôže mať univerzálny, spoločenský charakter. Nepokrýva všetky víťazstva a pády človeka, preto nemá nič spoločné s aktom spoločenského zmierenia, s krivdou, nespravodlivosťou. Je dobrovoľným, šľachetným a jedinečným princípom postaveným na etike, morálnych a humánnych hodnotách, je teda najvyšším prejavom kultúry. Neobecný, výsostne individuálny rozmer odpustenia prekračuje hranice času a priestoru a pokrýva len a len dimenziu vedomia, ktoré si slobodne hľadá svoj výraz, svoje vyjadrenie. Nemožno odpustiť všetko, nemožno zavrhnúť spravodlivý trest, no predsa to na odpustení neuberá nič z jeho výnimočnej kvality, ktorá nachádza svoj výraz v ľudskosti. Takéto odpustenie, súkromné i obecné svojou podstatou napĺňa život novou citovosťou, novým zážitkom i novým poznaním. Preto sa môže stať výzvou k bohatšiemu životu tam, kde akoby pre taký zdanlivo nebolo miesto. Ponúka nové poznanie, ktoré vzišlo z nečakane oslobodzujúceho rozhodnutia. Oslobodzuje odpúšťajúceho i toho komu odpúšťa, zbavuje ich vzájomnej závislosti a neprirodzenej osudovej väzby, akoby sa ubližujúci i odpúšťajúci naraz stretli v úplne novej, jedinečnej situácii a vzájomne sa obdarovali. Dali si dar odpúšťať a prijať odpustenie, čím sa napokon opäť spojili s vesmírnym vedomím. Oslobodili sa.

Málokto z obyčajných ľudí podstúpil tortúru ukrižovania a predsa nedokáže odpustiť ani len malichernosť. Každý zlý pohľad, úškrn, posmešok, či gesto sa nadlho vpíšu do vedomia zlej aj keď dlhej pamäte, ktorá nezabúda a neodpúšťa vôbec nič a nikdy. Po celý život sa drží ako kliešť vo vedomí spomienka na akúkoľvek krivdu, zlo, neprávosť, urážku, malú či veľkú, drobnosť či mohutnosť, na tom nezáleží. Tak je prispôsobené cítenie, myslenie, myseľ človeka, nezabúdať na zlo, čo mu bolo spôsobené, nezabúdať aj keď to rovno nemusí byť pomsta, či odplata, najlepšie je nezabúdať a v príhodnej chvíli, keď príde ten čas, vyraziť na povrch hnevom, ako erupciou sopky, krutým a nečakaným pripomenutím vyplaviť lávu nenávisti nosenej v srdci, či v duši krátko, alebo dlho, roky, desaťročia, to nie je dôležité, hlavne, že to príde a presadí sa zrazu v plnej sile. Beda, vtedy niet sily, ktorá by takúto lavínu zastavila a obrátila smer nevraživosti do stratena. Naopak, nenávisť sa dobre cielená votrie do sveta, ktorý si myslel, že na príkorie sa zabudlo a odpustenie už nie je nutné… Už nemusí byť, veď čas predsa zmýva všetky stopy, vietor, zavial rany hojivým vánkom zabudnutia. Kto do teba kameňom ty doň chlebom, ďalšie biblické, až bolestné pripomenutie milosrdenstva, alebo to povestné líce, nastavené druhej rane, Nietzschemu na posmech. Nitscheho Antikrist sa smeje takémuto postoju ako tej najnehanebnejšej slabosti, Friedrich Nietzsche na prvý pohľad nepozná súcit ani odpustenie, uznáva silu a presadenie vôle, teda silu vôle ktorá akoby v kresťanstve na prvý pohľad absentovala. Nietzsche sa boji pokrytectva (čo všetko možno skryť za tento nejasný pojem prameniaci z obyčajného strachu) a v tomto strachu silu obete, pokory, súcitu, lásky, odpustenia, hádže na hranicu zabudnutia. Zničenia. Najlepšie odpustenie je zničené odpustenie, odpustenie nezničené, je púha slabosť, dekadencia, chorobná bledosť, neduživosť, ľudská prázdnota, výsmech Sparťana. Lebo Sparťan, teda človek od narodenia silný, trénovaný, odolný, zdravý, cieľavedomý, húževnatý, neodpúšťa, pretože nikdy nemôže byť slabý. Akoby sila nebola často slabosťou, akoby zdanlivá slabosť v sebe neskrývala tú najväčšiu silu! Čo sila Ghándího, bola vari väčšia v novom veku, v modernej epoche? (Zdá sa mi, že ovládať drobné vášne je ťažšie ako ovládať svet silou zbraní - Mohandás Karamčand Gándhí). Sila Kristova, vari najzrozumiteľnejšia sila síl, sila odpúšťania aj toho, čo sa zdalo byť neodpustiteľné, vari to nebola možno najväčšia sila síl? Sila kohokoľvek, schopného odpustiť malé či veľké príkorie, sila poníženia, skromnosti, odriekania, dobrovoľná sila pokánia? Či to nie sú sily ktoré si zaslúžia úctu a obdiv? Sila Svätého otca Jána Pavla II., prosiaceho za celú cirkev o odpustenie umučeného Giordana Bruna, upáleného za živa len pre jeho iné ako všeobecné, no o to pevnejšie presvedčenie? Sila Billa Clintona (!), amerického prezidenta v závere funkčného obdobia, prosiaceho vo Vietname za odpustenie zločinov a násilia spáchaného jeho krajanmi počas hroznej vojny v Indočíne? Sila Jeho Svätosti Tibetského dalajlámu (Dokiaľ trvá vesmír, dokiaľ tu žijú cítiace bytosti, kiež i ja tu môžem prebývať, aby som rozptyľoval utrpenie sveta! - Tjandzin Gjamccho, XIV. Dalajlama) odpúšťajúca svetu hlboký egoizmus a hmotný ošiaľ?

Odpustenie je sila, rovnako ako pokánie a akoby v tej chvíli, keď sa to vznešené deje ani nezáležalo na tom, kto odpúšťa a kto prosí o odpustenie. Sila tu i tam, úžasná sila akú okrem človeka vo vesmíre hádam nikto neokúsil. Alebo vari vesmírne vedomie, to nadvedomie, tá nadsila, ktorá prekračuje človeka? Ale, čo je to za sila, keď sa skrýva, keď sa stráni bežného ľudského poznania, bežnej skúsenosti? Je tu jedna sila, jeden fenomén nazývaný moderne - hrubá čiara. Hrubá čiara za Frankovým režimom priniesla údajne Španielsku blahobyt, hrubá čiara za zločinmi komunizmu prinesie pokoj do sféry spoločenského diania postkomunistických krajín. Potom, ale prečo nie hrubá čiara za zločinmi fašizmu, holokaustu?

Odpustenie ako prejav individuálnej slobodnej vôle neberie na seba všetky viny, nezaväzuje k zbaveniu sa od všetkého zla, nie je božské, len ľudské, preto neodpúšťa všetky naše viny. Týka sa vždy konkrétneho človeka, nepozná kolektívnu vinu, či nevinu.

Čo je dobré? - pýta sa Nietzsche a sám si odpovedá: všetko, čo v človeku zvyšuje cit moci, vôľu k moci, moc samú. A čo je zlé? - pýta sa vzápätí. Odpoveď: všetko, čo pochádza zo slabosti. Odpúšťať je slabosť, preto neodpúšťajme ani ten najmenší prehrešok, ani tú najmenšiu neprávosť čo na nás niekto spáchal. Ak aj niečo niekedy niekomu odpustíme, tak len a jedine z veľkorysosti. Veľkorysosť sa však s odpúšťaním má len ako s pózou, gestom a o úprimnom precítení hlbokého súcitu a lásky k blížnemu nemôže byť ani reči. Nietzseho postoj má svoje opodstatnenie v konfrontácii s pokrytectvom a hlúposťou, na oltári ľudskosti však ozajstná sila nemôže byť mocou, teda ovládaním a manipulovaním, známym z politickej praxe dnešných dní. Oltár ľudskosti, najväčší a najvznešenejší oltár na ktorom sa kedy aká obeť uskutočnila, prijíma odpustenie ako životodárnu silu, ktorá pomáha vo chvíli, kedy pomoc zdá sa byť nemožná, vylúčená. Je to pomoc vyprahlosti, otupelosti, necitlivosti. Kto dnes stojí o poctivú, úprimnú pomoc? V situácii kedy sa život a jeho efektívnosť meria peniazmi a postavením, spiritualita nemá priestor a odpustenie môže byť naozaj vnímané ako zbytočná slabosť, hoci priam v duchu Nietzseho pohľadu na život. Svet zameraný na sústavný a nekonečný rast nemôže vnímať ľudský údel ako zúfalý a smutný, veď stúpanie k trvalej prosperite nemôže byť predsa omylom. Lenže, čo ak trvalá prosperita, takzvaná efektívnosť života potláča podstatu existencie ducha, ktorý je predsa súčasťou každej žijúcej, mysliacej, cítiacej bytosti? Kto uverí, že geneticky modifikovaná aj keď dobre naprogramovaná existencia, individualita, nie je púhym otroctvom, ktoré nám veda v hlbokom omyle práve programuje pre naše budúce žitie? Keď náčelník niektorého kmeňa v rovníkovej Afrike ešte pred stopäťdesiatimi rokmi predával rodinu z radov svojich poddaných portugalským priekupníkom do otroctva, nemyslel si, že koná zlo. Naopak, možno predpokladal, že mu bohovia odpustia, ocenia jeho obchodného ducha, možno si myslel že v tomto prípade odpustenie ani nie je na mieste, veď ide len o otrokov, nad ktorými on ma zvrchovanú moc. Čo ale pocítil vo chvíli, keď neskôr práve jeho predali do otroctva Angličania? Bolo ich päťdesiat miliónov, tých do otroctva predaných pôvodných obyvateľov Afriky, ponížených, pošliapaných v tej najzákladnejšej podstate ľudskej dôstojnosti, ale kto si na to spomenie, kto požiada o odpustenie, koho? Otrok priekupníka, pán otroka, náčelník poddaných? Európania lovili černochov ako zver a vôbec sa netajili tým, že ide o dobrý obchod. Naopak, akoby sa tým vystavovali na obdiv: pozrite, to nie je naša iniciatíva, to je dôsledok ľahostajnosti Afričanov k ľudskému životu! Vo svojej zvrátenej pomýlenosti sa tvárili že obhajujú ľudskú dôstojnosť - jej najprimitívnejším a najsurovejším pošliapavaním! Kto z bielych turistov dnes počas luxusného safary, či dovolenkového výletu na africký kontinent žiada miestnych o odpustenie za dávny lov ľudí, v mieri?

Odpustenie je vari najľudskejším prejavom a pritom je človeku tak vzdialené! Môže byť pýchou, pózou, afektom, i pokorou. Vždy je však výhrou, nikdy porážkou. Môže byť veľkorysým gestom i prostým zabudnutím v okamihu všelásky. Súvisí vždy s minulosťou, tak načo sem zaťahovať to, čo bolo? Zaznamenané v pamäti ako vrúbik na vesmírnom rováši rozpúšťa čin minulý fluidom najúžasnejšej ľudskosti. Odpustenie prichádza vždy po akte bolesti - reálnej či iluzórnej, prítomnej či neprítomnej a skutkom dobra stiera uplynulú vinu. Ak pramení zo srdca, je božské, ak z rozumu, je ľudské. „Otče odpusť im, lebo nevedia čo činia!“ Odpustenie je ešte väčšie ak sa odpúšťa vedomé zlo, vedomé príkorie, teda čosi, čo niekto spáchal pri plnom vedomí, v plnom nasadení, triezvo uvažujúc, premyslene, zámerne, cieľavedome. Vedel čo činí a bolo mu odpustené - človekom. V tej chvíli nezáleží na tom, čo sa odpúšťa, či ťažký zločin, alebo len malý prehrešok, ide o odpustenie ľudské, ktoré sa nemeria zákonmi ani spravodlivosťou: oko za oko, zub za zub! Ani chlebom, za úder kameňom. Odpustenie bez efektu, čisto ľudský postoj k slabosti iného, blížneho, kolegu, priateľa či nepriateľa, je tou obrodzujúcou silou, ktorá pramení z kresťanstva a ktorá práve jemu dáva nádej prekonať tisícročia a udržať sa prítomným v tejto civilizácii, v tejto kultúre.

Odpustenie vynútené utrpením pramení v poznaní, že bolesť povznáša, oslobodzuje. Odpustenie a ubližovanie žijú vo dvojici ako všetky protiklady, sú spojené aby sa naplnili. To tak prirodzené, na prvý pohľad jasné a prijateľné, akoby večne spravodlivé starozákonné Oko za oko, zub za zub, nemôže byť ani protikladom formujúcim odpustenie a svojou chuťou pominuteľnej a relatívnej svetskej spravodlivosti neponúka ten povznášajúci pocit z naozajstného odpustenia, možno najkrajší z najkrajších. Nie, odpustenie nikdy nemôže byť prejavom slabosti. Svoju silu skrýva hlboko v srdci oslobodenom od myšlienok. Je prosté a nepravdepodobné ako život sám. Nie je citom ani pocitom, je nad tým - mimo tejto známej skúsenosti. Nie je skúsenosťou ani starosťou, nebolo, nebude iba nanajvýš je - preto je mimo čas a priestor. Vystačí si samo.
Kto ešte nikdy neodpustil, nech to skúsi.
Nič nie je ťažšie, ani krajšie.


.