piatok 31. decembra 2010
Silvester v "Rozprávkove"
Posledné dni roku 2010 ako zvyčajne o takomto čase, trávim na chalupe pod Silickou Planinou. Krajina sa tu tradične mení na "Rozprávkovo" charakteristické okrem zasneženej malebnej prírody najmä treskúcim mrazom. Po prebudení žasnem nad kompozične vyváženými výtvormi mrazu, s citom majstra maľovanými na skle naších malých okien. Stopy sŕn objavujem hneď ráno už pred dverami domu. Odpratávam sneh z prahu, osekávam ľad a keď sa potom vyberiem do hory hneď oproti, tradične kráčam jelením chodníčkom. Od Sokolej skaly pofukuje ľadový vietor a občas zaznie aj škrekot dravca... Sokol ako kráľ ani o takomto drsnom čase neopúšťa svoje teritórium, neodlieta s bocianmi na juh, zotrváva... V tom sme si podobní, zotrvávame spoločne rok čo rok, zimu čo zimu v tomto našom milovanom kraji a tak mám možnosť byť v blízkostí kráľov, ja, obyčajný poddaný tejto úžasnej Zeme a priľahlého vesmíru. Po návrate z lesa, za zvukov kostolného zvona, prihadzujem do pece včera nachystané drevo a až do zotmenia počúvam jeho praskanie. Dubové, bukové i smrekové polená menia svoje tuhé skupenstvo na prchavý dym, ktorý sa vznáša nad naším komínom a oznamuje svetu, že u mňa na chalupe, je aj na záver roku 2010 všetko v poriadku...
sobota 18. decembra 2010
Ahinsa, staronový kult nenásilia
Sediac v striebornom lietajúcom torpéde, tak jagavo žiariacom na blankytnom pozadí neba, možno rozmýšľal aj o tom, že svet je v podstate krásny, ibaže nedokonalý a opustiť ho v tejto smutnej chvíli nemusí byť až taká škoda. Samovrah a jeho obete. Neznámy nepriateľ ľudskosti, akú si my predstavujeme, predstaviteľ neľudskosti svetového terorizmu. Vyznávač smrti. Vidieť mu tak do duše, bol by to asi pohľad na utopenie. Vesmírna čierna diera bez štipky svetla, bez ničoho. Len temno. Duša teroristu nemá žiadnu náboženskú príslušnosť, aj keď si spoločnosť myslí opak. A predsa my, Stredoeurópania, máme už svoje skúsenosti aj s moderným terorom. Bez hlbších ponáraní do minulosti, ešte v sviežich spomienkach nájdeme správu o dlhodobom, organizovanom zločine, o systémovom násilí, ktoré sa páchalo s cynizmom obvyklým u teroristov. Páchali ho indiferentní, možno pomýlení, ale reálni a presvedčení ľudia. Aj vtedy, v žalári, trestnici, pracovnom tábore, v uránových baniach, bol nepriateľ, zločinec, ideologicky terorista neznámy. Máloktorý nepriateľ režimu internovaný zväčša šokujúco, okamžite, odtrhnutý od rodiny a svojej práce, poznal „ jeho“ tvár. Milostivo ju zakrývala všadeprítomná maska totalitného štátu. A zomieralo sa. Dôkladne, cieľavedome, nenápadne, náhodne, teatrálne, demonštratívne, na výstrahu. Bol to teror administratívne dôsledný, šedivý, podlý, rafinovaný, neľútostný, mnohí medzi nami, žijúci v tichu, s nim majú svoje skúsenosti. Splodil spoločnosť založenú na strachu, pretvárke, udavačstve, na lži a zločine. Na nemorálke! Oháňal sa humanizmom, aj keď pri tom ceril kanibalské zuby. Vilem Hejl, spisovateľ a politický väzeň o tom napísal celú knihu: Zpráva o organizovaném násilí. Správa o pekle!
Teroristický útok na newyorské mrakodrapy Svetového obchodného centra v roku 2001 bude raz tiež súčasťou jednej globálnej a rozsiahlej správy o svetovom organizovanom zločine. Na rozdiel od teroru totalitného si určil deštrukciu a zánik ako cieľ. Aj pomsta má sklony takto sa profilovať. Možno teroru vypovedať svetovú vojnu? Možno viesť vojnu so zlom za pomoci armády? Režim postavený na organizovanom násilí sa zrútil pod ťarchou svojej vlastnej nemorálnosti a zhýralosti. Terorizmus týchto čias však nemôže mať výčitky svedomia, ktoré by ho začali postupne rozkladať zvnútra. Totalitné režimy postupne oslabilo a zrútilo nekontrolované šírenie informácií. Terorizmus na ňom profituje. Vyberá si ciele zo širokej bohato rozvrstvenej ponuky a pre svoje činy si nachádza tisíce dôvodov a ospravedlnení a vysvetlení, alebo koná bezdôvodne. Je to patologický vzdor psychickou chorobou postihnutej čiernej duše. Moderný človek prežíva v stále väčšej miere strach zo slobody, prežíva obavy z tej bezodnej priepasti možností a nemožností, svojho neznámeho vedomia, sveta, planéty, vesmíru. Stále nové a nové očakávania, nové a nové príležitosti ich nenaplnenia a pokračovanie hľadania a očakávania.... Frustrácia z nenásytnosti. Terorista vie, verí tomu čo urobí a prečo zomrie...! Bežný človek to nevie.
Chvíľu sa už zdalo, že prekročením bariéry nového tretieho tisícročia definitívne vstúpime do sféry nekonečne pokračujúcej globalizácie a zmierňovania starodávnych rozporov sveta. Že sa nám darí zažehnávať reziduá minulosti, tragické krízy a trápenia, že postupne sa na svete zmierňuje aj ten strašný náklad nekonečnej bolesti, cez ktorú sa človek od narodenia až po smrť iba prediera...
Takmer by sme si nahovorili, že to masívne mohutné všadeprítomné zlo pomaly pominie a my dospejeme k poznaniu ľudskej nevyhnutnosti, ktorou je prežitie. Takmer sme na chvíľu začali byť optimisti žijúci v presvedčení, že tie drobné kozmetické vady spoločenského dobra, ktoré prežívame a zažehnávame ...pominú. Už - už sme chceli veriť v postupný nástup všeľudskej participácie na všeľudských hodnotách a vzývali sme novú úžasnú epochu. Zabudli sme, že zaviesť novú spoločnú jednotnú svetovú civilizáciu a očakávať pri tom pokoj a mier, je vrcholom „strategickej“ naivity. Civilizácii a kultúr na našom svete je stále veľa a s nimi aj rozdielnosti, ktoré sme nechceli a nechceme vidieť. Každá civilizácia má svoje vlastné strategické nároky a originálnu podobu. Euro- americká civilizácia nie je svetovou, aj keď by mohla byť svetovládnou. Desivosť chladnej teroristickej kalkulácie so smrťou a následným strachom nepodlieha obchodným pravidlám, ani ekonomickým zákonitostiam. Je imúnna voči pohybom na burze. Má svoju vlastnú zákonitosť, blízku nihilizmu, o ktorom veľa nevieme. Nanajvýš to že je ničím. Fanatizmus napríklad takej bartolomejskej noci sa prejavil predsa len už dávno a na križiacke výpravy sa už nenaláka žiadny súčasný potentát. Krv obetí jakobínskej diktatúry na Maratových rukách dávno zmyl symbolický a vzletný étos „Veľkej krvavej francúzskej revolúcie...“ Ani salvy mužíkov zabíjajúce Romanovskú rodinu s deťmi aj ich psom sa už nestotožňujú s moderným terorizmom. To sú predsa dejiny. To bolo. Prežívali sme dlhé a na prvý pohľad akoby plodné obdobie emancipácie rozumu a nepobadali sme, že do chodu vecí sveta preniká len naša arogancia. Očarení chvíľkovým profitom z pragmatizmu zabudli sme, že v každodennej praxi vylučuje z našich úvah myšlienky o dlhodobých dôsledkoch nášho konania.
Čo by sa asi so svetom Baracka Obamu dialo, keby pred dávnejším časom prezidentské voľby vyhral namiesto G. Busha Al Gore, priekopník globalizácie, budovateľ informačných diaľnic, autor Globálneho Marshallovho plánu na záchranu životného prostredia na Zemi a strategickej environmentálnej iniciatívy, ktorú popísal v knihe Zem v rovnováhe? Cesta k záchrane spočíva v návrate k rovnováhe. Keď kedysi dávno Gore rozmýšľal o bezpečnosti, terorizmus mal podobu temnej a prítomnej hrozby. Dnes sa podobá na ohnivého draka, ktorý požiera nás a naše istoty. Akékoľvek civilizované a racionálne úsilie o globálnu bezpečnosť je mu na smiech. Do 11. septembra 2001 sme žili v ilúzii: aj keď je všade naokolo plno zla, predsa len sa proti nemu dá účinne bojovať. Zlo nemôže prevážiť, zlo je v menšine. Smerujeme k bezpečnejšiemu svetu! Nezávislá komisia OSN pre odzbrojenie a bezpečnostné otázky, vedená už zosnulým Olafom Palmem, však už dávnejšie pripomínala: „Nebude trvalej bezpečnosti, dokiaľ ju nebudú môcť zdieľať všetci. Dosiahnuť ju možno len spoluprácou založenou na princípoch rovnoprávnosti, spravodlivosti a vzájomnosti.“
Ukázalo sa, že bezpečný, dobre ozbrojený silný štát, nezaručí automaticky bezpečnosť svojim občanom. Bezpečnosť ľudí a bezpečnosť štátu sú dve rôzne pojmy. Svet, tvárou v tvár terorizmu, nemôže hovoriť len o demilitarizácii medzinárodných vzťahov, ale omnoho dôraznejšie ako doteraz sa musí postaviť proti všadeprítomnému, dlhodobo zušľachťovanému kultu násilia v každodennom živote. Lebo, priznajme si, naša civilizácia je presiaknutá násilím, skrz - naskrz. Akoby nás zamorilo, nainfikovalo a my s nim žijeme v symbióze. Číha na každom kroku ako základný princíp životného štýlu, konania a zábavy. Povýšili sme ho na piedestál najvyšších hodnôt, akoby sme sa chystali klaňať zlatému teľaťu. Násilie v detských hrách, pracovných vzťahoch, v rodinách, v médiách, v šoubiznise, vo filme, divadle, literatúre, v galériách.... Silní víťazia! Agresivita v slovách aj v činoch. Terorizmus je pokriveným obrazom súčasnej pochmúrnej reality života. Virtuálny priestor, stierajúci hranicu medzi možným a nemožným akoby nepotreboval organický život a digitálna informačno-technologická demokracia akoby odmietala občana. Vojna bez prítomnosti kamier CNN by dnes bola (potvrdila to už dávno iracká operácia Púštna búrka) nepravdepodobná, akoby neexistovala.
Terorista v elegantnom lietajúcom striebornom torpéde plnom cestujúcich, rútiacom sa na budovy plné činorodých, optimisticky naladených ľudí, vedel tiež o kamerách, ktoré nasnímajú jeho príšerný čin. Bol presvedčený že toto násilie je účelné, pretože posväcuje jeho fanatický, chorobný zámer: ponížiť svet mocných a zničiť aspoň jednu jeho časť. Spochybniť pocit bezpečnosti aj tam, kde sa akoby spochybniť nedal. Spochybnenie všetkých istôt, vrátane ľudského života a presadenie kultu smrti a strachu, taký je cieľ terorizmu! Je najživotaschopnejším plodom násilia a nenávisti. Virtuálne modifikovaný globálny svet sterilnej digitalizácie bol len nebezpečnou ilúziou. Vyprodukoval aj počítačový kyberterorizmus, degradoval pojem spoločné dobro. Pre koho dobro, načo, komu? Dobré je to, čo sa dá konzumovať, alebo zničiť. Zbytok je zlo. Akoby sa zrazu základy moderných technológií začali rúcať a tam kdesi - dolu - sme uvideli temné prízraky našich démonov, pocitov, neznámych vášni, naších dedičných hriechov.
Etológ Konrad Lorenz venoval veľkú časť svojho života skúmaniu vnútrodruhovej agresivity, v rámci ktorej má ta ľudská mimoriadne postavenie. Zdanlivo potlačená z času na čas vyklíči s nebývalou intenzitou, aby predviedla svoje nekonečné schopnosti skazy. Je to desivý potenciál neznámej vitality, ktorý sa musí transformovať do hrôzutvorivej podoby, na základe energie, vydanej na potlačenie vrodených deštrukčných sklonov. Civilizácia, ktorú sme si vytvorili je takýmto nástrojom premeny energie ničivej, na tvorivú. Nesmie byť však podmanená kultom násilia! Kde teda hľadať východisko z tejto ríše démonov, ktorá nás obklopuje, ktorú sme si vytvorili?
Súčasný 14. Tibetský Dalajláma, Tändzin Gjamccho, veľký duchovný vodca tohto sveta, už v roku 1987 oznámil na pôde Kongresu USA svoj mierový plán pre Tibet. Vyzval v ňom celý svet k premene rozsiahlej náhornej plošiny pod Himalájami, na mierovú zónu, rezerváciu pokoja, v ktorej budú ľudia a príroda žiť spolu v súlade a harmónii. Táto zóna ahinsy, staroindicky – „chrámu mieru“, by sa mala stať akýmsi voľným útulkom, prístupným každému obyvateľovi Zeme, túžiacemu po hľadaní pravdy a rovnováhy, vnútorného mieru. Tibetská náhorná plošina by sa v duchu tejto vízie premenila na najväčší svetový prírodný park, biosféru, s premysleným systémom ochrany prírody s triezvou reguláciou využívania jeho bohatstva.
„Nadmorská výška Tibetu a jeho rozloha, ako aj jeho jedinečné dejiny a hlboké duchovné dedičstvo predurčujú túto krajinu ako ideálnu k tomu, aby plnila úlohu svätyne mieru v strategickom srdci Ázie,“ povedal Dalajláma pri preberaní Nobelovej ceny za rok 1989 v Oslo. Prešlo vyše dvadsať rokov a zdá sa, že takáto cesta ako východisko z kruhu násilia v ktorom sa pohybujeme, nemusí mať len symbolický význam. Globalizácia ako metóda zbližovania sveta, postavená na informačnej explózii a super moderných technológiách, obchádza ľudskú prirodzenosť, všetky temné hrozby vedomia človeka, vrátane sklonov k násiliu. Skutočná zóna nenásilia, fyzický, nielen virtuálny svet zušľachťovaný tým najlepším, čoho ubúda no čo človek pri hľadaní spoločenského dobra objavil, môže znamenať viac ako všetky výzvy a predsavzatia politikov a vodcov nášho sveta. Duchovná oáza masívne kultivovaná všetkým pozitívnym, čo ešte zostalo v štátoch a jednotlivcoch, sa môže stať reálnou bariérou všetkým aktuálnym aj neznámym hrozbám ktoré stoja pred nami. Ako alternatíva k vojenskej sile odplaty za zločiny teroru, ako symbol prežitia ľudskosti, možno raz oplodní našu planétu novou víziou postavenou na novej kultúre nenásilia, ktorá sa ako vodopád bude valiť zo strechy sveta a napájať všetky pramene novej nádeje, nového poznania.
Tibor Ičo
streda 15. decembra 2010
Z východného Slovenska až k Čiernemu moru
Vo vízii hospodárskeho a sociálneho rozvoja Košického samosprávneho kraja, ktorú už vo svojom prvom volebnom období schválil ako svoj programový dokument jeho bývalý regionálny parlament, nechýba ani odvážny projekt vybudovania vodnej cesty, ktorá by po riečnej trase Bodrog, Tisa a Dunaj spojila východné Slovensko s Čiernym morom. Nejde o novú myšlienku. Stranícki ideológovia, plánovači a technici sa ňou zaoberali už v minulom režime, dávno pred rokom 1989. V obci Ladmovce sa mala vybudovať pokusná pristávacia hrana, ale investičné náklady, ktoré by si vyžiadalo vybudovanie funkčného riečneho prístavu a bezpečné splavnenie toku riek, sa v tom čase zdali byť neúnosné. Napriek tomu tento smelý, z inžinierskeho hľadiska reálny nápad (budovanie známeho Korintského prieplavu bolo v časoch antického Ríma omnoho trúfalejšou výzvou) nezapadol prachom. Naše členstvo v EÚ, predovšetkým možnosť čerpať prostriedky z eurofondov (zo štrukturálnych aj z Kohézneho fondu) vytvárajú pre túto stavbu reálnu perspektívu. Doprava po vode je z ekonomického aj ekologického hľadiska najvýhodnejšia a do jej rozvoja sa investuje na celom svete. V zaostalom východoslovenskom regióne trpiacom nezamestnanosťou, hospodárskym úpadkom s ťažkými sociálnymi dôsledkami, by šlo o mimoriadny impulz, umožňujúci jeho veľmi rýchle pozdvihnutie. Platí to v plnej miere aj pre susednú oblasť severovýchodného Maďarska.Realizácia projektu by okrem nových pracovných príležitostí pomohla najmä malým a stredným podnikateľom v oblasti služieb a cestovného ruchu na oboch stranách hranice. Z environmentálneho hľadiska by sa vytvorila ochrana proti záplavám, revitalizovali by sa chradnúce miestne závlahové systémy. Juhovýchod Slovenska by sa z úpadkovej periférie mohol stať atraktívnou ekonomickou oblasťou, nové prístavy v Strede nad Bodrogom a Ladmovciach, profitujúce zo skladovania, z prekladu a tranzitu lodných nákladov, by sa premenili na hospodársky príťažlivú bezcolnú zónu. Nemalý profit by znamenala aj výroba lacnej elektrickej energie, druhotné využívanie územia na pestovanie rýchlo rastúcich drevín a jeho rekreačné využitie. V konečnom dôsledku by sa na východnej hranici dnešnej EÚ vytvorili dobré podmienky na stabilizáciu tunajšieho obyvateľstva, brzdiace demografickú depresiu, eliminujúce dôsledky hrozby chudoby a sociálneho napätia. Krajina, symbolicky predstavujúca západným smerom plávajúcu loď s potopenou zadnou časťou na východe, by sa možno postupne dostala do ekonomickej rovnováhy. Bezprostredné susedstvo s Maďarskom a Ukrajinou, malebnosť krajiny Medzibodrožia, priľahlé územie unikátnej tokajskej vinárskej oblasti, neďaleké Košice s ich mohutným priemyselným potenciálom, európska i štátna podpora, lacná pracovná sila a dostupnosť čiernomorských prístavov by určite veľmi rýchlo prilákali nové zahraničné investície a zabezpečili skorú návratnosť vynaložených prostriedkov, ktoré sa v prvej fáze odhadujú na miliardu Eur. V situácii, keď ekonomická kríza ohrozuje Slovensko i Maďarsko, by prekážkou nemali byť ani dohody s naším južným susedom vrátane spolupráce na projekte s výrazne cezhraničným charakterom, schopnom poskytnúť množstvo nových pracovných príležitostí.
Aj keď sa bezpochyby súčasná vláda bude prikláňať skôr k podpore jednoznačne zvládnuteľných investícií, so snahou vyhnúť sa neistým experimentom, pozitíva myšlienky vodnej cesty z východného Slovenska k Čiernemu moru, celonárodný priaznivý dosah projektu a jeho dlhodobá perspektíva by nemali ostať bez povšimnutia.
Spiritualita, nádej virtuálneho storočia
Toto storočie bude poznačené nielen virtualitou, ale tiež spiritualitou, pretože svet na prelome vekov potrebuje katarziu. Každoročné pražské svetové Fórum 2000 na Hradčanoch, bolo v princípe výzvou k ľudskosti, verejné vystúpenia Jeho Svätosti Tibetského dalajlámu po celom svete inšpirujúce k transformácii mysle a k spiritualite, tradičné novoročné pápežské audiencie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, nabádajúce k duchovnej obrode kresťanstva a sveta, to všetko sú v princípe výzvy k ľudskosti a novej spiritualite.
Prečo toľko duchovna, tvárou v tvár kríze civilizácie, morálky a ľudskej identity?
Pretože vízia reálnej budúcnosti ľudstva naráža na hrozbu samozničenia civilizácie, ktorá v tejto etape dospela na križovatku. Po prízraku studenej vojny, v ktorého tieni väčšina z nás prežívala podstatnú časť svojho života, sa prebúdzajú noví démoni. Všeobecný blahobyt osídlencov planéty Zem nenastal, rozdiely medzi chudobnými a bohatými sa zväčšujú, riziká bezpečnosti (nacionalizmus, rasizmus, xenofóbia, utečenci, kriminalita) narastajú, konflikty rôznych typov pribúdajú, násilie je všadeprítomné, devastácia životného prostredia pokračuje nebývalým tempom, ozónová vrstva chrániaca živé bytosti pred ultrafialovým žiarením slabne, hrozba dôsledkov stále očividnejších klimatických zmien sa zväčšuje, úpadok morálky a etiky je evidentný. Susedia nikde na svete sa navzájom necítia bezpečnejší, hladomory tretieho sveta prichádzajú v stále ničivejších vlnách, uspokojovanie hmotných potrieb bohatého sveta naráža na stále sa zvyšujúce nároky na štandard životného blahobytu.
Len nedávno to bolo také jednoduché: vizitkou bohatstva bol automobil, alebo automatická pračka. Dnes ide o prostriedky pokrývajúce nanajvýš potreby životnej núdze. Bohatstvo dnes nezaručuje ani vysoké konto v banke, či počet osobných strážcov na meter štvorcový. V epoche informačnej explózie a novej virtuálnej reality sa vlastne pojem bohatstva akoby rozplynul a definovať ho možno len mierou konzumácie hmotných statkov, či výškou komfortu, ktorá je a zostane relatívna. Vlastníctvo materiálnych hodnôt už môže byť merateľné len ich pozíciou či reálnym vplyvom v obchodnej brandži. Tri autá v garáži hravo tromfne helikoptéra, lietadlo, či jachta, vilu rodinný penzión či súkromný hotel, milión na účte sfúkne miliarda, miliardu niekoľko miliárd atď. Niet pochýb o tom, že bohatstvo možno merať mierou vplyvu a vplyv poraziť množstvom a dostupnosťou informácií. Tie v dobe informačnej explózie strácajú na výlučnosti aj tým, že sa stávajú stále bežnejšími pre zväčšujúci sa počet ľudí. Takmer každý jedinec napojený na internet dnes môže participovať na výhodách svetového informačného balíka, ktorého objem síce narastá, ale v rozmáhajúcom sa virtuálnom svete znamená stále menej.
Virtuálny svet, aký zažívame od sklonku minulého tisícročia klasický pojem bohatstva a blahobytu zosmiešňuje a likviduje. Biedu reality stále intenzívnejšie nahrádza vytúžená a obdivovaná ilúzia, s prísnymi a cieľavedomými prvkami, priemyselnými črtami, ktoré sú pre moderného človeka stále príťažlivejšie. Sú to prvky mimo čas a priestor, prvky s nádychom nadreality, umožňujúce (paradoxne) úspešne sa vyhýbať potrebám a nutnosti reálneho sveta pragmatikov. Je to kríza hodnôt, teda nič nové pod slnkom, akurát že táto kríza vyplýva z informačného chaosu, digitalizácie, technického rozmachu a z dezilúzií. Zámena podstatných vecí za triviálne je takmer nebadateľná, hranica medzi skutočným, zbytočným a podstatným sa stiera. Zodpovednosť, česť, mravnosť, dôstojnosť odchádzajú do minulosti, reálna krása (charakter, dobro, láska, čistota, rovnováha, atď.) čelí virtuálnej ilúzii, jemná prirodzenosť harmónie podlieha stroho účelovému dizajnu. Veci a fakty, ktoré si nárokovali pojem pravdy, zotrela mediálna (iluzórna) pravda vychádzajúca z reklamy. Silnejšia a dôraznejšia ako pravda faktická, pravda nezaujímavá a z mediálneho hľadiska nepodstatná. Už nie je dôležité aký človek je, ale aký je jeho mediálny obraz. Politici dneška sú viac iluzionisti, ktorí sa dobrovoľne podrobujú nástrahám experimentovania s virtualitou. Ich vplyv v porovnaní so svetom obchodu je biedny, v konfrontácií s mediálnymi magnátmi sú priam úbohí a z hľadiska bohatstva ich bez problémov zmetú zo scény radoví manažéri väčších podnikov. Dokonca ani tak obľúbená viera v neobmedzenú moc peňazí dnes už neporazí vieru v pozitívny mediálny obraz ako neprekonateľnú a najvýznamnejšiu ilúziu, akceptovanú a nevyhnutnú potrebu. Prosto, ilúzia sa vysmieva realite a poráža ju na každom kroku. V politike, obchode a dokonca i v medziľudských vzťahoch.
Aj umenie tejto doby podlieha zákonom virtuality a to, čo sa nepodarí vtesnať na regál hypermarketu, do webovej stránky, na displej mobilu, či úspešne umiestniť v internetovej konkurencii, prestáva byť umením. Narodenie, staroba, choroba i smrť, všetko prirodzené strasti sprevádzajúce každého človeka na jeho pozemskej púti, dostali nádych nevhodnosti a nepravdepodobnosti: s výnimkou násilnej smrti či senzačného utrpenia nezaujímajú média, reklamu ani obchod. Život, napodiv ešte stále vysoko cenený, zaostáva za vedomím svojho zmyslu, teda za slobodou, ktorá dnes neznamená to, čo má vo svojom krstnom liste: možnosť pre každého vybrať si dráhu svojho života a stať sa všetkým, čím môže. Napriek úpornej snahe sveta démonizujúceho úlohu ilúzií, ktorý tak mocne podporila virtuálna epocha inej (novej, dôležitejšej?) reality, je práve hrozba straty slobody v jej najpodstatnejšom slova zmysle, tým najmocnejším impulzom k totálnej zmene štýlu života, teda k úniku z pasce konzumovania a návratu k ľudskosti.
Cestou, ktorá v tomto storočí takýto obrodzujúci návrat umožní je spiritualita.
„Materiálne veci nemôžu vyriešiť súčasné problémy sveta, tak ako ich nemôžu vyriešiť iba politici a ekonómovia,“ povedal na jednom zo spomínaných pražských Fór 2000 bývalý prezident Tchai-wanu Lee Teng - hui, „všetci musíme vychádzať z duchovnej sily, ktorá ma vyššiu platnosť ako materiálne hodnoty.“
„To, čomu čelíme na tejto križovatke, je duchovná výzva. Výzva k vyvinutiu globálnej etiky, ktorá pomôže národom sveta prekonať dlhú históriu konfliktov a dokáže vytvoriť ovzdušie mieru a harmónie,“ konštatoval na tom istom svetovom fóre Karan Singh, významný indický politik, bývalý minister a veľvyslanec.
Ľudské bytosti sú vo svojej podstate jednotky mysle, vedomia, duchovna a nadvedomia, sme (možno paradoxne, ale jednoznačne) stvorenia naprogramované a orientované transcendentálne, nie hmotne. Túto skúsenosť opäť a znova objavujeme pri každej prekážke, ktorú musíme v živote prekonať, v každej dôležitej etape nášho smerovania od zrodenia k zrelosti a zániku. V konfrontácii s materiálnym svetom často zdanlivo prehrávame prvý zápas, prvé kolo bytia, v druhom kole však môže nastať jednoznačný triumf ducha, ktorý nepodľahol hmotnej ilúzii. Kresťanská kultúra nás na tento fakt často a dlho upozorňuje, ale žiaľ, jej argumentácia i naliehavosť príliš podlieha súčasnému európskemu kontextu konformizmu a slabne tvárou v tvár stále obľúbenejším a zdanlivo nevyhnutnejším postmoderným plodonostným činnostiam. A práve spiritualita, stará, odveká, dávna skúsenosť, ponúka človeku oporu v situácii, kedy čo ako intenzívne, až zúfale hľadanie cesty z bludného kruhu nenachádza cieľ. Mystický zážitok tejto geneticky zakódovanej a nesmierne prirodzenej metódy žitia dokáže vrátiť ľudstvu vitálnu energiu s ktorou sme začínali svoju pozemskú púť. A bola to energia nesmierna, z úsvitu našich chmúrnych a bezútešných pradávnych dejín, preniesla človeka cez všetky nástrahy strachu, beznádeje a bezmocnosti voči temným a neznámym silám, do modernej situácie sociálneho viac, či menej zrejmého - blahobytu. Síce len pre istú časť zemskej populácie, ale pravdepodobne najviac „postihnutú.“ Severná, bohatšia pologuľa viac ako chudobnejší juh sveta potrebuje spiritualitu ako východisko zo situácie, v ktorej sa ocitla. Je to situácia latentnej krízy, ktorá paralyzuje myšlienkový aj citový svet človeka, tak veľmi spätého s vlastným ja, že zabúda na podstatu a zmysel svojej existencie, na svoj duchovný obraz.
Vzopätie spirituality, ktoré očakávam už v prvých desaťročiach tohto storočia, pomôže prekonať biedy hmotnej núdze, biedy životného štýlu, biedy politiky a ponúkne východisko z dezilúzií i nový smer na križovatke pomýlených hodnôt a hierarchií, ktoré doviedli ľudstvo do dnešnej krízy. Bude to vzopätie spirituality skôr nezávislej na jedinom náboženstve či cirkvi, spirituality viac animistickej ako racionálnej. Oživenie driemajúceho ducha, bažiaceho po novom naplnení a osvietení, prinesie (niet inej voľby) už v najbližších rokoch veľké a pozitívne zmeny, ktoré dokážu prekonať všetky nástrahy globálnej, ľudskej, ekologickej, či duchovnej krízy. Je to cesta návratu k posvätnosti vecí a života, zbavená dogiem a nadradenosti, spirituálna vo svojom dôraze na všetky skryté, známe i menej známe bolesti, či radosti ducha.
„Postupne poznávame, že bolesť, choroby a slabosť nie sú absolútne, ale spôsobené našou neochotou prispôsobiť sa chodu vesmíru,“ napísal Indický básnik Rabindranáth Thákur v knižke Sádhaná a nádherne dodáva, „lebo bolesť je panenská vestálka zasvätená službe večnému zdokonaľovaniu a keď zaujme svoje práve miesto pred oltárom nekonečna, odhodí svoj temný závoj a odhalí pred nami svoju tvár ako zjavenie výsostnej radosti.“
V prostredí tak nežičlivom jednoduchosti, podstate, prirodzenej kráse, tichej pokore, pravde a ľudskosti je práve spiritualita výzvou i najefektívnejšou cestou k poznaniu pravej skutočnosti, teda cestou k univerzálnej radosti. Iba v nej sa náš život môže vrátiť k svojmu zmyslu. Spiritualita ako nádej nastupujúceho virtuálneho storočia, prvého v treťom tisícročí, môže byť tou obrodzujúcou, novou, vytúženou silou, ktorú kdesi hlboko v nás, nesmelo a ťažko hľadáme.
Kázne vzdorujúce času
Je fascinujúce, ešte aj dnes po štyridsiatich rokoch, ponoriť sa do sveta kázni kňaza Bartolomeja Urbanca, nechať sa niesť aj inšpirovať prúdom jeho myšlienok, ktoré nič nestrácajú na svojej aktuálnosti. Napriek uplynulému času, spätému s násilným ateizmom vtedajšej totalitnej doby, akoby slová kázni hovorili rovnako naliehavo k dnešku, ako zneli v minulosti. Potvrdzujú skutočnosť, že posolstvá pravdy nestarnú. Povedané slovami Urbancom obľúbeného francúzskeho vedca, filozofa a jezuitu Pierre Theilhard de Chardina: „Aby vývoj v poľudštenom prostredí mohol vôbec pokračovať, musí sa veda o vývoji zaoberať problémom, pred ktorý je tu postavená – problémom Boha pred nami, ktorý by dával evolúcii pohyb, zhromažďoval u a upevňoval.“
Nie je žiadnou náhodou, že otec Urbanec venoval vo svojich kázňach toľko priestoru práve De Chardinovi. Inšpirujúci vplyv svetoznámeho filozofa, dôsledne utajovaného vtedajšou komunistickou ideológiou, preniká myšlienkovým svetom kňaza Urbanca neobyčajne hlboko. A prostredníctvom neho zasahuje celé vtedajšie (a zasiahlo by aj dnešné) auditórium, prevažne mladých poslucháčov Urbancových kázni, dychtiacich po novom poznaní súvislostí viery a života.„Viera v ľudstvo, dovedená do konca nemôže byť uspokojená inak než v plnom vyjadrení Krista,“ hovorí svetoznámy filozof vo svojom diele „Miesto človeka v prírode.“ Urbanec ho interpretuje prosto a zrozumiteľne: Vesmír speje ku kristofikácii – vývoj síce pokračuje v duchu Darwinovej dialektiky, ale k splynutiu s Bohom! Temnotou vtedajšieho nanucovaného ateizmu preniká jasný lúč svetla, akoby hovoril: rozum a viera nemusia byť v rozpore, naopak splývajú v jedno, v nádhernej symbióze... lásky. Pretože láska je stredobodom všetkých Urbancových úvah. Hovorí o nej s takou istotou, pokorou a pokojom, ktorý vylučuje akékoľvek pochybnosti. Je to mocná neporaziteľná zbraň, najväčšia ozdoba mladosti. Láska ľudská konfrontovaná s láskou božou, s legendárnou láskou sv. Františka z Asissi, milujúceho Boha a celý vesmír s prírodou v jednom. „Podstata dokonalosti tkvie v láske. Boh je láska,“ hovorí sv. Ján a sním aj otec Urbanec, ktorý dodáva: „Láska je medzi cnosťami ako slnko medzi hviezdami. Všetkým dodáva jasnosti a krásy.“ Kazateľ sa v jednom okamihu stáva básnikom – aké povznášajúce!
Poznajúci nepokojnosť mladej duše však Urbanec vo svojich kázňach nezotrváva iba v nadšení, ale naznačuje tiež skepsu a nepokoj, tak blízke vlastnosti všetkých hľadajúcich: „Spokojní sme len pre to, že nevidíme dobre a správne. Ale my musíme vidieť skutočnosť takú aká je. A nesmieme zabudnúť ani na to, aká by mala byť. A toto nás musí každý deň znepokojovať. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, ako to vyzerá. A pochopiteľne musíme aj niečo spraviť preto aby to bolo inakšie. Keby sme sa bratia a sestry iba dívali na to hrozné a zlé, ako to v skutočnosti vyzerá, museli by sme si zúfať... A tu sme my kresťania, ktorí máme vážnu a zodpovednú povinnosť za stav dnešného sveta. A teda my kresťania katolíci tu v Košiciach, tu u nás, musíme zasiahnuť..!“ Silné a odvážne slová. Duchovný otec prezieravým zrakom preniká pod zdanlivo všedný povrch vecí a nebojí sa ani výčitiek, či silných výziev: Nesmieme sa uspokojiť s tým, ako to vyzerá! Skutočnosť videná pravdivo núti k znepokojeniu, nabáda Urbanec tak, ako by nabádal k činom. Musíme spraviť niečo, aby to bolo inakšie, musíme zasiahnuť! V tejto chvíli už nejde iba o pasívny postoj veriaceho človeka, bez odporu prijímajúceho nevyhnutný „boží kríž“, ale o revoltu Krista, korbáčom vyháňajúceho kupčiacich šmelinárov z chrámu. Takto nabáda Urbanec k zodpovednosti, aj k činom, ktoré môžu zmeniť daný stav. Zosobňuje cirkev angažovanú, ako protiklad k vtedajšej cirkví kolaborujúcej. Niet krajšieho, odvážnejšieho činu, bližšieho dychtivej a čistej duši mladého veriaceho človeka!
V nedeľu, 30. augusta 1970 prichádza otec Urbanec s nádejou ako s liekom i perspektívou. Premýšľa nad situáciou viery na Slovensku. Na jednej strane ho to privádza k zúfalstvu, na druhej k nádeji. A potom, akoby jeho ústami hovoril apoštol Pavol, tak svoju nádej vysvetľuje B. Urbanec: „Pretože práve táto doba, práve okolnosti, ktoré sme prežívali, nám pomáhali lepšie veci pochopiť!“ Cestou poznania k nádeji, tak hovorí o svojej viere statočný kňaz v nežičlivej dobe. A svoju odvahu vzápätí (Šindliar, 1. 8. 1970) mení na výzvu: „Buďte odvážni a smelí. A zároveň pokorní a plní nádeje. Smelosť potrebujeme zvlášť v našich dňoch. Smelosť a odvahu!“ Akoby predvídal slová prednesené o mnoho rokov neskôr Svätým otcom pápežom Jánom Pavlom II., po jeho príchode na Slovensko, už zbavené totality: „Nebojte sa!“ Nebojme sa. Odvaha kresťana nesúvisí len s jednou konkrétnou situáciou, s jednou konkrétnou epochou, ale musí byť univerzálnou a trvalou vlastnosťou, bez ohľadu na čas, ktorý žijeme.
Sila Urbancových myšlienok vkomponovaných do tejto pozoruhodnej a inšpirujúcej zbierky kázni tkvie v univerzálnosti posolstva, ktoré nám adresuje. Stáva sa nadčasovou a teda nezničiteľnou, trvalo platnou výpoveďou. „Čím viac vidíte tohto nešťastia, hriechov, páchaných v nemravnosti okolo seba, tým svätejší a čistejší buďte vy..!“, takto nabáda svojich poslucháčov kňaz Urbanec pred vyše tridsiatimi rokmi. Rovnako ich môže nabádať aj dnes, bez toho, že by čo len jediná z jeho myšlienok strácala na zmysluplnosti. „Mám vážne obavy, že náš život nie je riadený Duchom svätým, že všeličo nás pohýňa, len nie Duch svätý,“ hovorí ustarane 12. 7. 1970 a vzápätí prosí Boha: „Pane, nauč nás dívať sa na svet Tvojimi očami!“ Akoby spoločne s de Chardinom prosil Všemohúceho o splynutie všetkých veriacich ľudských duší s Duchom najvyšším!
Prosté a zrozumiteľné príbehy, jasná reč, pôsobivé podobenstvá, príklady zo života, zvláštne i krásne obrazy súčasnosti nadšene reflektované cez prizmu vnímavého človeka patria k tomu najvzácnejšiemu, čo nám kňaz Bartolomej Urbanec ponúka vo svojich kázňach spred takmer štyridsiatich rokov. Je vzrušujúce a krásne, počúvať ich opäť v čase, kedy znovu ožívajú v nových, nečakaných súvislostiach.
Tibor Ičo
(nad knihou Pri prameni s podtitulom Zbierka kázní z rokov 1968 – 1970, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008.)
Mons. ThDr. Bartolomej Urbanec bol po štúdiu na Cyrilo-Metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave vysvätený za kňaza v roku 1962. Pôsobil ako kaplán v Trebišove, Michalovciach a v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. V rokoch totality a panujúcej komunistickej ideológie odvážne pracoval najmä s mládežou, snažil sa o prehlbovanie duchovného života mladých ľudí, o výklad vzťahu viery a vedy a ich súlad. Pre svoju činnosť bol sledovaný bývalou Štb, nasledovali perzekúcie a preloženie do Cejkova, následne mu bol odobratý štátny súhlas s kňažskou činnosťou. Pracoval potom ako vodič v JRD Lipovce, neskôr ako kurič v Salvatore Lipovce. V roku 1980 mu bol udelený štátny súhlas s pôsobiskom mimo Košíc, pôsobil v Stropkove, neskôr v Bardejove. Po roku 1989 pôsobil v Seminári biskupa Jána Vojtašáka v Spišskom podhradí ako odborný asistent, neskôr ako dekan v Humennom a v súčasnosti pôsobí ako dekan v košickej farnosti Kráľovnej pokoja.
nedeľa 12. decembra 2010
Esej o odpúšťaní
"Ak je opotrebenie prirodzeným následkom toho, čo trvá, potom musíme uznať, že odpustenie zreteľne potvrdzuje a schvaľuje sám zámer prírody. Udeliť odpustenie tomu, kto nás uráža a prenasleduje, je vskutku výnimočne obtiažnou záležitosťou pre určitú kategóriu ponížených a urazených. Odpúšťať vyžaduje ustavičné, znovu opakované úsilie".
(Vladimír Jankélévitch)
Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!
Prvé odpustenie v tej najdramatickejšej chvíli. Odpustenie bolesti, utrpenia, poníženia, odpustenie všetkého, sa zdalo byť neodpustiteľné. Odpusťte blížnym zradu, podlosť, odpusťte Judášovi, že svojím podlým skutkom, odpornou zradou, nechal ukrižovať Syna človeka (a naplnil slová Písma), odpustite sami sebe svoju slabosť a pýchu , pokrytectvo, podlosť, malichernosť, zákernosť, závisť, lakomosť...! Čo všetko sa dá odpustiť, aká je miera odpustenia?
Odpustenie môže byť len osobným, individuálnym aktom slobodnej vôle, nie je a nemôže byť spravodlivosťou v politickom, či právnom slova zmysle, nemôže mať univerzálny, spoločenský charakter. Nepokrýva všetky víťazstva a pády človeka, preto nemá nič spoločné s aktom spoločenského zmierenia, s krivdou, nespravodlivosťou. Je dobrovoľným, šľachetným a jedinečným princípom postaveným na etike, morálnych a humánnych hodnotách, je teda najvyšším prejavom kultúry. Neobecný, výsostne individuálny rozmer odpustenia prekračuje hranice času a priestoru a pokrýva len a len dimenziu vedomia, ktoré si slobodne hľadá svoj výraz, svoje vyjadrenie. Nemožno odpustiť všetko, nemožno zavrhnúť spravodlivý trest, no predsa to na odpustení neuberá nič z jeho výnimočnej kvality, ktorá nachádza svoj výraz v ľudskosti. Takéto odpustenie, súkromné i obecné svojou podstatou napĺňa život novou citovosťou, novým zážitkom i novým poznaním. Preto sa môže stať výzvou k bohatšiemu životu tam, kde akoby pre taký zdanlivo nebolo miesto. Ponúka nové poznanie, ktoré vzišlo z nečakane oslobodzujúceho rozhodnutia. Oslobodzuje odpúšťajúceho i toho komu odpúšťa, zbavuje ich vzájomnej závislosti a neprirodzenej osudovej väzby, akoby sa ubližujúci i odpúšťajúci naraz stretli v úplne novej, jedinečnej situácii a vzájomne sa obdarovali. Dali si dar odpúšťať a prijať odpustenie, čím sa napokon opäť spojili s vesmírnym vedomím. Oslobodili sa.
Málokto z obyčajných ľudí podstúpil tortúru ukrižovania a predsa nedokáže odpustiť ani len malichernosť. Každý zlý pohľad, úškrn, posmešok, či gesto sa nadlho vpíšu do vedomia zlej aj keď dlhej pamäte, ktorá nezabúda a neodpúšťa vôbec nič a nikdy. Po celý život sa drží ako kliešť vo vedomí spomienka na akúkoľvek krivdu, zlo, neprávosť, urážku, malú či veľkú, drobnosť či mohutnosť, na tom nezáleží. Tak je prispôsobené cítenie, myslenie, myseľ človeka, nezabúdať na zlo, čo mu bolo spôsobené, nezabúdať aj keď to rovno nemusí byť pomsta, či odplata, najlepšie je nezabúdať a v príhodnej chvíli, keď príde ten čas, vyraziť na povrch hnevom, ako erupciou sopky, krutým a nečakaným pripomenutím vyplaviť lávu nenávisti nosenej v srdci, či v duši krátko, alebo dlho, roky, desaťročia, to nie je dôležité, hlavne, že to príde a presadí sa zrazu v plnej sile. Beda, vtedy niet sily, ktorá by takúto lavínu zastavila a obrátila smer nevraživosti do stratena. Naopak, nenávisť sa dobre cielená votrie do sveta, ktorý si myslel, že na príkorie sa zabudlo a odpustenie už nie je nutné… Už nemusí byť, veď čas predsa zmýva všetky stopy, vietor, zavial rany hojivým vánkom zabudnutia. Kto do teba kameňom ty doň chlebom, ďalšie biblické, až bolestné pripomenutie milosrdenstva, alebo to povestné líce, nastavené druhej rane, Nietzschemu na posmech. Nitscheho Antikrist sa smeje takémuto postoju ako tej najnehanebnejšej slabosti, Friedrich Nietzsche na prvý pohľad nepozná súcit ani odpustenie, uznáva silu a presadenie vôle, teda silu vôle ktorá akoby v kresťanstve na prvý pohľad absentovala. Nietzsche sa boji pokrytectva (čo všetko možno skryť za tento nejasný pojem prameniaci z obyčajného strachu) a v tomto strachu silu obete, pokory, súcitu, lásky, odpustenia, hádže na hranicu zabudnutia. Zničenia. Najlepšie odpustenie je zničené odpustenie, odpustenie nezničené, je púha slabosť, dekadencia, chorobná bledosť, neduživosť, ľudská prázdnota, výsmech Sparťana. Lebo Sparťan, teda človek od narodenia silný, trénovaný, odolný, zdravý, cieľavedomý, húževnatý, neodpúšťa, pretože nikdy nemôže byť slabý. Akoby sila nebola často slabosťou, akoby zdanlivá slabosť v sebe neskrývala tú najväčšiu silu! Čo sila Ghándího, bola vari väčšia v novom veku, v modernej epoche? (Zdá sa mi, že ovládať drobné vášne je ťažšie ako ovládať svet silou zbraní - Mohandás Karamčand Gándhí). Sila Kristova, vari najzrozumiteľnejšia sila síl, sila odpúšťania aj toho, čo sa zdalo byť neodpustiteľné, vari to nebola možno najväčšia sila síl? Sila kohokoľvek, schopného odpustiť malé či veľké príkorie, sila poníženia, skromnosti, odriekania, dobrovoľná sila pokánia? Či to nie sú sily ktoré si zaslúžia úctu a obdiv? Sila Svätého otca Jána Pavla II., prosiaceho za celú cirkev o odpustenie umučeného Giordana Bruna, upáleného za živa len pre jeho iné ako všeobecné, no o to pevnejšie presvedčenie? Sila Billa Clintona (!), amerického prezidenta v závere funkčného obdobia, prosiaceho vo Vietname za odpustenie zločinov a násilia spáchaného jeho krajanmi počas hroznej vojny v Indočíne? Sila Jeho Svätosti Tibetského dalajlámu (Dokiaľ trvá vesmír, dokiaľ tu žijú cítiace bytosti, kiež i ja tu môžem prebývať, aby som rozptyľoval utrpenie sveta! - Tjandzin Gjamccho, XIV. Dalajlama) odpúšťajúca svetu hlboký egoizmus a hmotný ošiaľ?
Odpustenie je sila, rovnako ako pokánie a akoby v tej chvíli, keď sa to vznešené deje ani nezáležalo na tom, kto odpúšťa a kto prosí o odpustenie. Sila tu i tam, úžasná sila akú okrem človeka vo vesmíre hádam nikto neokúsil. Alebo vari vesmírne vedomie, to nadvedomie, tá nadsila, ktorá prekračuje človeka? Ale, čo je to za sila, keď sa skrýva, keď sa stráni bežného ľudského poznania, bežnej skúsenosti? Je tu jedna sila, jeden fenomén nazývaný moderne - hrubá čiara. Hrubá čiara za Frankovým režimom priniesla údajne Španielsku blahobyt, hrubá čiara za zločinmi komunizmu prinesie pokoj do sféry spoločenského diania postkomunistických krajín. Potom, ale prečo nie hrubá čiara za zločinmi fašizmu, holokaustu?
Odpustenie ako prejav individuálnej slobodnej vôle neberie na seba všetky viny, nezaväzuje k zbaveniu sa od všetkého zla, nie je božské, len ľudské, preto neodpúšťa všetky naše viny. Týka sa vždy konkrétneho človeka, nepozná kolektívnu vinu, či nevinu.
Čo je dobré? - pýta sa Nietzsche a sám si odpovedá: všetko, čo v človeku zvyšuje cit moci, vôľu k moci, moc samú. A čo je zlé? - pýta sa vzápätí. Odpoveď: všetko, čo pochádza zo slabosti. Odpúšťať je slabosť, preto neodpúšťajme ani ten najmenší prehrešok, ani tú najmenšiu neprávosť čo na nás niekto spáchal. Ak aj niečo niekedy niekomu odpustíme, tak len a jedine z veľkorysosti. Veľkorysosť sa však s odpúšťaním má len ako s pózou, gestom a o úprimnom precítení hlbokého súcitu a lásky k blížnemu nemôže byť ani reči. Nietzseho postoj má svoje opodstatnenie v konfrontácii s pokrytectvom a hlúposťou, na oltári ľudskosti však ozajstná sila nemôže byť mocou, teda ovládaním a manipulovaním, známym z politickej praxe dnešných dní. Oltár ľudskosti, najväčší a najvznešenejší oltár na ktorom sa kedy aká obeť uskutočnila, prijíma odpustenie ako životodárnu silu, ktorá pomáha vo chvíli, kedy pomoc zdá sa byť nemožná, vylúčená. Je to pomoc vyprahlosti, otupelosti, necitlivosti. Kto dnes stojí o poctivú, úprimnú pomoc? V situácii kedy sa život a jeho efektívnosť meria peniazmi a postavením, spiritualita nemá priestor a odpustenie môže byť naozaj vnímané ako zbytočná slabosť, hoci priam v duchu Nietzseho pohľadu na život. Svet zameraný na sústavný a nekonečný rast nemôže vnímať ľudský údel ako zúfalý a smutný, veď stúpanie k trvalej prosperite nemôže byť predsa omylom. Lenže, čo ak trvalá prosperita, takzvaná efektívnosť života potláča podstatu existencie ducha, ktorý je predsa súčasťou každej žijúcej, mysliacej, cítiacej bytosti? Kto uverí, že geneticky modifikovaná aj keď dobre naprogramovaná existencia, individualita, nie je púhym otroctvom, ktoré nám veda v hlbokom omyle práve programuje pre naše budúce žitie? Keď náčelník niektorého kmeňa v rovníkovej Afrike ešte pred stopäťdesiatimi rokmi predával rodinu z radov svojich poddaných portugalským priekupníkom do otroctva, nemyslel si, že koná zlo. Naopak, možno predpokladal, že mu bohovia odpustia, ocenia jeho obchodného ducha, možno si myslel že v tomto prípade odpustenie ani nie je na mieste, veď ide len o otrokov, nad ktorými on ma zvrchovanú moc. Čo ale pocítil vo chvíli, keď neskôr práve jeho predali do otroctva Angličania? Bolo ich päťdesiat miliónov, tých do otroctva predaných pôvodných obyvateľov Afriky, ponížených, pošliapaných v tej najzákladnejšej podstate ľudskej dôstojnosti, ale kto si na to spomenie, kto požiada o odpustenie, koho? Otrok priekupníka, pán otroka, náčelník poddaných? Európania lovili černochov ako zver a vôbec sa netajili tým, že ide o dobrý obchod. Naopak, akoby sa tým vystavovali na obdiv: pozrite, to nie je naša iniciatíva, to je dôsledok ľahostajnosti Afričanov k ľudskému životu! Vo svojej zvrátenej pomýlenosti sa tvárili že obhajujú ľudskú dôstojnosť - jej najprimitívnejším a najsurovejším pošliapavaním! Kto z bielych turistov dnes počas luxusného safary, či dovolenkového výletu na africký kontinent žiada miestnych o odpustenie za dávny lov ľudí, v mieri?
Odpustenie je vari najľudskejším prejavom a pritom je človeku tak vzdialené! Môže byť pýchou, pózou, afektom, i pokorou. Vždy je však výhrou, nikdy porážkou. Môže byť veľkorysým gestom i prostým zabudnutím v okamihu všelásky. Súvisí vždy s minulosťou, tak načo sem zaťahovať to, čo bolo? Zaznamenané v pamäti ako vrúbik na vesmírnom rováši rozpúšťa čin minulý fluidom najúžasnejšej ľudskosti. Odpustenie prichádza vždy po akte bolesti - reálnej či iluzórnej, prítomnej či neprítomnej a skutkom dobra stiera uplynulú vinu. Ak pramení zo srdca, je božské, ak z rozumu, je ľudské. „Otče odpusť im, lebo nevedia čo činia!“ Odpustenie je ešte väčšie ak sa odpúšťa vedomé zlo, vedomé príkorie, teda čosi, čo niekto spáchal pri plnom vedomí, v plnom nasadení, triezvo uvažujúc, premyslene, zámerne, cieľavedome. Vedel čo činí a bolo mu odpustené - človekom. V tej chvíli nezáleží na tom, čo sa odpúšťa, či ťažký zločin, alebo len malý prehrešok, ide o odpustenie ľudské, ktoré sa nemeria zákonmi ani spravodlivosťou: oko za oko, zub za zub! Ani chlebom, za úder kameňom. Odpustenie bez efektu, čisto ľudský postoj k slabosti iného, blížneho, kolegu, priateľa či nepriateľa, je tou obrodzujúcou silou, ktorá pramení z kresťanstva a ktorá práve jemu dáva nádej prekonať tisícročia a udržať sa prítomným v tejto civilizácii, v tejto kultúre.
Odpustenie vynútené utrpením pramení v poznaní, že bolesť povznáša, oslobodzuje. Odpustenie a ubližovanie žijú vo dvojici ako všetky protiklady, sú spojené aby sa naplnili. To tak prirodzené, na prvý pohľad jasné a prijateľné, akoby večne spravodlivé starozákonné Oko za oko, zub za zub, nemôže byť ani protikladom formujúcim odpustenie a svojou chuťou pominuteľnej a relatívnej svetskej spravodlivosti neponúka ten povznášajúci pocit z naozajstného odpustenia, možno najkrajší z najkrajších. Nie, odpustenie nikdy nemôže byť prejavom slabosti. Svoju silu skrýva hlboko v srdci oslobodenom od myšlienok. Je prosté a nepravdepodobné ako život sám. Nie je citom ani pocitom, je nad tým - mimo tejto známej skúsenosti. Nie je skúsenosťou ani starosťou, nebolo, nebude iba nanajvýš je - preto je mimo čas a priestor. Vystačí si samo.
Kto ešte nikdy neodpustil, nech to skúsi.
Nič nie je ťažšie, ani krajšie.
.
sobota 11. decembra 2010
Počúvajte hlas svojho srdca, priatelia!
Ticho a fajka spolu súvisia, sú ako dvojičky, jeden bez druhého sú ničím. Veľa o tom vedeli najmä pôvodní obyvatelia Ameriky, napríklad taký náčelník Ohiyesa. Podľa neho ticho je absolútna vyrovnanosť a rovnováha tela, mysle a duše. Muž, ktorý si uchováva svoje ja, je vždy pokojný, neotrasený existenčnými búrkami. Ak sa ho opýtate, čo je ticho, odpovie: „Je to Veľká Záhada.“ Keď sa ho opýtate, aké sú plody ticha, odvetí: „Sebaovládanie, skutočná odvaha, schopnosť znášať utrpenie, trpezlivosť, dôstojnosť a úcta. Ticho je uhoľným kameňom charakteru.“ K tejto téme sa vyjadril aj iný Sioux, Čierny Los, vo svojej Správe o posvätnej fajke: „Každý krok ktorý urobíte po zemi je ako modlitba. Keď sa modlíte s touto fajkou, modlíte sa za všetko a so všetkým.“
Typickou vlastnosťou majestátu prírody nie je veľký tresk, v ktorom sa rodila, ale ticho, s ktorým splýva v nekonečne. Keď muž poťahuje z fajky, na reči ani nepomyslí a teší sa z tej harmónie, v ktorej sa ocitol so všetkým súcnom. Je to starobylý indiánsky obrad aj v modernom svete. Veľký znalec, vychutnávač a zberateľ fajok, ruský spisovateľ Iľja Erenburg vo svojich úvahách okolo mlčiaceho muža s fajkou kráčal rovnakým chodníčkom. Spájal si to poťahovanie z fajočky s ľudským dychom, s dušou ktorá je jeho stopou. Pofajčieval a rozmýšľal o kadečom, o plynúcom čase a rozplynutej nádeji ponášajúcej sa na prchavý dym z horiaceho tabaku, keď fajku vyklepával pripomínala mu popol nepominuteľných spomienok... V tichu je mier a muž, ktorý fajčí fajku nemyslí na vojnu, ani na násilie, je teda pod kontrolou svojej rovnováhy, všetky potlačené deštruktívne túžby svojho ega drží na uzde, so slovom narába veľmi opatrne, pretože pozná jeho silu aj zhubné vlastnosti.
V mlčaní s fajkou sa dajú objaviť veci, ktoré za normálneho stavu nevidieť, v tichu aj bez fajky je vidieť veľmi ďaleko a hlboko. Ticho je prirodzený stav ducha, ktorý sa upína k slobode. Nikdy sa ňou nenasýti, ale stáva sa jej súčasťou a v takejto jednote je pravá podstata každej mužnej sily. Nič však nie je ťažšie, ako mlčať a vynášať tak z pokladnice ticha klenoty poznania. Človek nejestvuje len sám o sebe, je včlenený do vesmíru, ktorý ho obklopuje a keď si to uvedomí, stáva sa skutočným, veľkým. V tichu je tento stav najbližšie svojmu cieľu. V tichu spejeme k šťastiu. Podrobujeme našu individuálnu vôľu vesmírnej a pociťujeme ju ako svoju.
Odteraz priatelia, počúvajte hlas svojho srdca!
piatok 10. decembra 2010
Predvianočné pochybnosti
Obraz väčšiny miest tzv. kresťanského sveta je dnes rovnaký. V centre vianočné stromčeky, v uliciach vianočné trhoviská a v obchodoch vianoční zháňači darčekov. Tam sa pije punč, hentam medovina, niekde prevarené víno, či grog. Do toho sa mieša unifikovaná gýčová mestská výzdoba ktorej pôvod siaha najskôr do niektorého zapadnutého supermarketu. Umelé ihličie, svetlá, tony bazárových hlúpostí, obchodníckym tlakom bičovaná atmosféra, otrepané sladkasté melódie, hudobne spotvorené koledy, propagandisticko-charitatívne akcie, krikľavé taľafatky na každom kroku. Blížiace sa Vianoce ako krycí názov pre jeden veľký celosvetový výpredaj, povýšený na posvätný rituál. Nič nie je naozajstné, ani len tie nešťastné, ešte donedávna nádherné stromy, zoťaté mŕtvoly statných smrekov, či jedlí, určené na pílu, no ešte pred tým človekom znásilnené do tej prečudesnej sviatočnej grimasy. Keby ktosi nezúčastnený z inej planéty skúmal čo sa to v našich mestách deje, asi by to vyhodnotil ako stav šialenstva. Človek sa vyžíva v nezmyselnom pozlátku bezcenných ilúzií a nahovára si, že to tak má byť, že tak je to dobre, lebo toto sú predsa najkrajšie sviatky v roku - Vianoce. Ľudia sa hrajú na radosť. Ježiš Nazaretský so svojím betlehemským posolstvom by sa tu s nami dobre necítil. So spásou táto predvianočná estráda nemá nič spoločné, ani s kresťanstvom. Napokon, aj ono samotné už dávno rezignovalo na svoju podstatu a dnes predstavuje iba akýsi naftalínom zapáchajúci pozostatok starobylej, dnes zavrhnutej minulosti. Reči vážených hodnostárov o láske, pokore, skromnosti a viere znejú na trhoviskách smiešne, neprístojne.
Veriaci je vraj ten, kto verí cirkvi, pretože „cirkev a Boh sú jedno“. Dobrým kresťanom zas taký, kto (povedané slovami istého teológa, ktoré som si nedávno prečítal na internete) „spácha intelektuálnu samovraždu, zaprie svoj rozum i všetky vedomosti, ktorými súčasný ľudský svet disponuje v oblasti prírodných aj humanitných vied a prijme kresťanské (neomylné) dogmy, večné, absolútne pravdy, v darčekovom balení spásy.“ Stále menej počúvaní profesionálni vykladači slova božieho tomuto svetu už nemajú čo povedať. Potešia sa z plných sviatočných kostolov a život ide ďalej, svojim zabehnutým bazárovým spôsobom. Svätý František z Assisi, posledný skutočný kresťan, umrel už veľmi dávno a Svätý otec je už veľmi starý a unavený. Nebyť mediálnych šamanov, zabávačov v hypermarketoch a celebrít v televíznych reláciách, nebolo by koho počúvať, na čo sa pozerať. Z vesmíru musia tie naše vysvietené ulice a námestia vyzerať smiešne impozantne. Možno sa na ne pozerajú duše tých neskutočných miliárd a miliárd zomrelých a žasnú čo to vystrájame. Ako žalostne márnime svoj prísne vymeraný čas. Pochabí blázni, hovoria si smutne, keby vedeli, čo ich čaká… Nevieme a duše nám to neprezradia. Tak to potom v tom cirkuse život vyzerá. Hráme sa na Vianoce, rúbeme stromy a zabíjame ryby. S láskou hľadíme na kopce tovaru v obchodoch a nebeská brána nám môže byť ukradnutá. Zatuchnutý pach Vianoc, zbavených všetkého skutočného, neprehluší zvetrané ihličie stromov, vyrúbaných v lese. Z nášho kresťanského sveta sa stáva sklad obchodu so zmiešaným tovarom. Plytkosť situácie je zrejmá na každom kroku, aj keď to vidieť nechceme. Plytké sú aj reči o duchovnom rozmere bytia, dá sa s nimi vydržať len po prvý kupecký stánok, po prvú reklamu z chrámu spotreby. Niet sa ani kde ukryť pred tým hromadným šialenstvom kapustníc, darčekov a želaní šťastných a veselých! Chvíľa pomýleného spotrebného šťastia, absurdnej veselosti, požehnaná sviatkami trhovísk, bankárov a šmelinárov. Sviatky za hotové aj na splátky, koľká to radosť! Ale popri nej sa kde - tu tiež objavia pochybnosti - takto to naozaj má byť?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)