Stereotypy jedného európskeho problému

Neochota vyspelejšej časti Európy prijať po rozšírení EÚ s obyvateľmi nových členských krajín za svoj aj tzv. „rómsky problém“ je stále očividná. Brusel síce občas deklaruje pripravenosť postaviť sa čelom k zložitostiam integrácie tejto neštandardnej populácie, do regiónov kde sa najviac koncentruje prichádzajú aj peniaze na rôzne podporné programy, ale kdesi v podvedomí väčšiny obyvateľov západnej Európy (vrátane francúzskeho prezidenta Sarkozyho)stále drieme strašidlo sociálnej deštrukcie reprezentované komplikovanou „východnou“ etnickou menšinou.

Pohroma z východu nedorazila

Rómske nájazdy z minulých rokov síce nijako nenarušili vnútropolitickú stabilitu v starých členských krajinách a po rozšírení sa nekonal ani hromadný exodus Rómov z východu na západ, no nedôvera a rozpaky v tejto súvislosti sú zreteľné. Pred časom ani vplyvný britský denník Financial Times neodolal tradičnému pokušeniu opäť raz načrieť do pokladnice „zaručene senzačných tém“ a 2. februára 2005 priniesol rozsiahly článok o podmienkach života Rómov na Slovensku. Samozrejme, na východnom Slovensku, pretože práve tento región sa s obľubou opisuje ako „divoký východ“ v pohraničí EÚ, z ktorého musia ísť slušným a bohatým Európanom zimomriavky po chrbte. Ak sa západní žurnalisti náhodou nevenujú otrepanej téme rómskeho gheta na košickom sídlisku Luník IX., radi siahnu po inšpiráciu na Spiš, alebo ešte východnejšie, do okresov Michalovce, prípadne Trebišov, alebo navštívia Trhovište, ako sa to zrejme prihodilo korešpondentovi Financial Times. Svet sa takto dozvie, že Rómovia žijú aj naďalej v chudobe, že „úspešné“ hospodárske reformy slovenskej vlády im neposkytujú ani kvalifikáciu, ani zamestnanie, ani živobytie. Bezpochyby bolo čitateľsky atraktívne zmieniť sa aj o sociálnych nepokojoch z roku 2004, kedy proti rabujúcim občanom rómskeho pôvodu musela zasahovať polícia. Boli reakciou na zúfalé podmienky, v akých žije pol milióna slovenských Rómov, aj na sociálnu reformu vlády vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzuridnu, ako zisťoval Financial Times. Hoci ťažko očakávať od veľkého sveta znalého britského novinára, letmo si obzerajúceho jeden podozrivý európsky región, aby podal hlbšiu analýzu problému, prístup aký tento (inak seriózny) denník zvolil potvrdzuje pretrvávanie žurnalistických stereotypov v tejto téme u väčšiny vplyvných európských periodík. Akoby sa integráciou Slovenska do EÚ nič nového nestalo, akoby sa euroobčianstvo Rómov netýkalo a geopolitika ustrnula na svojej tradičnej úrovni: východoslovenskí Rómovia zostávajú v rovnakej pozícií ako kedykoľvek v minulosti a zbytok Európy s nimi nemá nič spoločné! A to napriek tomu, že v oficiálnych kruhoch Bruselu, v Európskej komisii aj v Európskom parlamente sa o probléme často diskutuje. V roku 2009 napríklad navštívila počas trojdňovej študijnej cesty niektoré rómske lokality na Slovensku a Delegácia Európskej komisie v snahe "študijnými návštevami európskych rómskych komunít EK potvrdiť významné investície EÚ, ktoré plynú na ich podporu." Závery vyústili v zdesené poznanie, že tam vládnu "stredoveké pomery," čo pre európske média bola bezpochyby tá najepšia voda na ich senzáciechtivé mlyny. A tak naďalej a nerušene západná európska žurnalistika predkladá svojej širokej verejnosti zrejme dobrú správu – rómsky problém zostáva uzavretý v národných hraniciach a Západu nič nehrozí. Vďaka všadeprítomnej biede v rómskych osadách, ich obyvatelia nebudú húfne emigrovať, pretože sú väčšinou príliš chudobní na to, aby si mohli zaplatiť cestu. A keď aj vycestujú, buď ich vysťahujú ako nedávno z Francúzska, alebo sa vracajú domov sklamaní, pretože nemali nutnú kvalifikáciu a neovládali jazyk.

Začarovaný kruh

Financial Times (tak ako mnohé iné svetové periodika s obľubou loviace v rómskych vodách Slovenska)majú samozrejme pravdu, rómske starosti sú naozaj stojatými vodami, v ktorých mizne všetko naše doterajšie snaženie bez jediného zavlnenia. Akurát, že to snaženie je prázdne, formálne, neefektívne, kontraproduktívne. Spoliehať sa len na granty a projekty koordinované dobrovoľníkmi či charitatívnymi organizáciami, čo ako masívne dotované z fondov EÚ, ktoré by Slovensko zbavili nevďačnej problematiky, je krátkozraké. V Bratislave aj v Bruseli. Iba odvážna, trpezlivá, úprimná, politicky kultivovaná, citlivá, cielená a všestranná mobilizácia vnútorného potenciálu tejto etnickej skupiny, podporovaná väčšinou majoritnej spoločnosti, opierajúca sa o prirodzených rómskych (niekedy aj nerómskych)lídrov, o štrukturálne i miestne zdroje a jasne vysvetľované reformy, môže (časom)priniesť úspech. Sporadické využívanie situácie Rómov politickými stranami sľubujúcimi v predvolebnom období všetko možné aj nemožné, rôzne nesystémové riešenia, osamelé a nekoordinované projekty orientované na nekonfliktnú asimiláciu s majoritným obyvateľstvom, programy zamerané na prehlbovanie tolerancie k menšinám, pestovanie tradičných remesiel, či získavanie nových zručnosti, dotácie zo štátneho rozpočtu na sociálne projekty, ani ojedinelé investície do infraštruktúry v niektorých rómskych sídlach, nemôžu priniesť trvalejší úspech.

Na východnom Slovensku dnes trpí nedostatkom pracovných príležitostí a na to nadväzujúcou sociálnou inklúziou a hmotnou núdzou nielen rómska menšina. Miera nezamestnanosti dosahujúca v niektorých oblastiach Prešovského a Košického kraja až 60 % zasahuje väčšinu obyvateľstva, aj keď medzi ľuďmi dlhodobo bez práce prevládajú rómski spoluobčania. Je to začarovaný kruh, ktorý zatiaľ nepreťali ani sociálne reformy, sledujúce vyššiu motiváciu obyvateľstva k hľadaniu si zamestnania. Ide ale o problém, s ktorým sa trápia všetky okolité krajiny, či už sa snažia Rómov uchrániť pred prepadliskom biedy štedrejšou sociálnou sieťou (Maďarsko), alebo racionalizačnými inováciami v sociálnej politike (Slovensko). Jeho korene siahajú hlboko do čias socialistickej výstavby v bývalých krajinách Sovietskeho bloku, kedy sa za najsprávnejší postup považovala inžiniersky naplánovaná asimilácia, bez ochoty brať na zreteľ kultúrne i mentálne zvláštnosti rómskeho etnika.

Na národnej úrovni to nepôjde

Ekonomická transformácia po roku 1989 nedokázala brať do úvahy sociálne špecifiká v meniacej sa spoločnosti a rómsky problém sa prehlboval. Najmä vďaka absencii rozvojovej stratégie, vzdelávacích projektov a cieľavedomej osvety. Navyše, roztrieštenosť Rómov na rôzne, vplyvnými jednotlivcami viac či menej ovládané vnútorné záujmové skupiny, posilňovala ich neschopnosť zjednotiť sa na nejakom politickom programe, ktorý by im umožnil obhajovať svoje záujmy prostredníctvom straníckych aktivít, vrátane účasti v parlamente. Tento problém mal však celoeurópske parametre už aj pred posledným rozšírením EÚ, ktorá ho stále nemieni uznať za spoločný - celoeurópsky. Aj napriek tomu, že všetky doterajšie pokusy zlepšiť situáciu v tejto sfére v žiadnej z krajín osídlených početnejším rómskym etnikom nepriniesli očakávané výsledky a Bruselu už musí byť jasné, že na národnej úrovni sa to ani nemôže podariť.

Zabudnutá Dekáda Rómov

Prvý veľký koordinovaný pokus komplexnejšie riešiť rómsky problém naznačil pred časom medzinárodný projekt Dekáda Rómov 2005-2015, ktorý slávnostne odštartovalo osem krajín strednej a juhovýchodnej Európy v Sofii. Podľa spoločného vyhlásenia mali Bulharsko, Česko, Chorvátsko, Maďarsko, Macedónsko, Rumunsko, Slovensko a Srbsko usilovať o zrušenie diskriminácie a prekonanie priepasti, ktorá oddeľuje Rómov od zbytku obyvateľstva. Za finančnej podpory Svetovej banky sa tu rodila (možno úprimná) snaha reagovať na najrozsiahlejšiu sociálnu výzvu súčasnej stredo-východnej Európy, v ktorej žije 6 milión Rómov. Bol to však hneď od začiatku opäť len pokus riešiť problém „zhora,“ akademicky, bez účasti najzainteresovanejších – teda samotných Rómov. Žiaľ, ani príprave podujatia, ani návrhom jednotlivých programov nepredchádzala žiadna informačná kampaň, žiadne intenzívnejšie konzultácie s predstaviteľmi rómskych organizácií, čo vzbudzuje reálnu obavu, že i tento v začiatkoch sľubný, dnes zabudnutý mamutí projekt uviazne v organizačno-byrokratickej sieti formalizmu a neprehľadných finančných tokov, ktoré si to nasmerujú, tak ako to už v tejto problematike býva – do stratena. A tam, v indiferentnom "stratene" je aj živná pôda pre ďalšie pokračovanie západných žurnalistických stereotypov na „rómsku“ tému. Povrchný obraz ktorý sprostredkúvajú svojim čitateľom, ničomu neprospieva.