Neznámy východ, ďaleký aj blízky

Východ sa zvykne zbytkom Slovenska chápať ako periféria a zóna chudoby, ale tiež vnímať ako ucelený, uzatvorený, nevyspytateľný a preto podozrivý geograficky celok. Východniari sa považujú za zvláštnu entitu, vymedzenú nielen polohou a hranicami štátu, ale i jazykom, kultúrou a svojbytným životným štýlom. Málokto „zvonku“ si dá tú námahu, aby štúdiom faktov zistil pravý opak: že v republike niet regiónu, ktorý by sa dal označiť za rozmanitejší, rozporuplnejší, národnostne, demograficky, sociálne a kultúrne roztrieštenejší, politicky i historicky indiferentnejší.. Pod zjednocujúcim pojmom „západniar“ možno prinajmenšom vnímať obyvateľstvo oscilujúce v okruhu malej či väčšej Bratislavy, zmestí sa tam poľahky Skaličan, či Myjavčan, ale nič také neplatí, ak použijete označenie „východniar.“ Ak vec nevnímame čisto zemepisne, nikto taký nejestvuje,.

Karpatský kotol
Karpatský oblúk, tvoriaci akúsi prirodzenú líniu voľne obopínajúcu toto územie je sám o sebe skôr akýmsi kotlom, v ktorom sa dusili tie najrozporuplnejšie vplyvy, ako zjednocujúcim faktorom. Východniari to sú obyvatelia našich najvyšších hôr aj najnižších nížin, horali aj roľníci, pestovatelia zemiakov aj viniča, ľudia blonďaví na severe, počerní na juhu, Slováci, Maďari, Ukrajinci, Rusíni, Rómovia, Poliaci, Židia, Mantáci, ale tiež Česi a Bulhari, chovatelia oviec i pestovatelia zeleniny. Len v tomto regióne sa môže stať, že „severan“ sa nedohovorí s „južanom“ a pravoslávny sa pobije s gréckokatolíkom nie o slovo Písma, ale o cirkevný majetok. Ale iba tu zistíte, čo je to skutočná chudoba, prísny pôst, hlboká a prirodzená úcta k náboženstvu predkov, či rodinná súdržnosť. Veď len samotná spleť nárečí, ktoré ešte nestačil celkom zlikvidovať zub modernej spisovnej éry, sa na tomto relatívne neveľkom území podobá skôr labyrintu, ako ucelenej jazykovej oblasti, málokde sa ešte dajú tak jasne vystopovať sociálne a etnografické krajové odlišnosti, ako medzi Šarišanmi, Zemplínčanmi, Spišiakmi, či Gemerčanmi, no aj títo sa ešte delia na horných a dolných, na vyšných a nižných, na pravých a falošných, ktorých od seba neraz odlišuje len príslušnosť k inej doline. To, čo európsky Západ v mene pokroku a modernizácie takmer zlikvidoval, či v lepšom prípade odsunul do sféry folklóru, na vidieku východného Slovenska žije.

Východniarske slnko
Možno Košice, masívne osídľované vidiekom najmä v časoch budovania VSŽ (šesťdesiate roky minulého storočia), si už na prisilný lokálpatriotizmus nepotrpia, ale ten tu nevládol ani za čias maďarského panstva, pretože toto mesto bolo vždy iné, zbytku východu menej zrozumiteľné a pre podtatranských Slovákov odjakživa cudzie. V česko-slovenských politických pomeroch sa mu nažívalo vcelku pohodlne, za tony exhalátov z hutníckych komínov servírovaných dennodenne svojim obyvateľom dostalo nové pracovné príležitosti, od Prahy si zvyčajne vyvzdorovalo východniarskou exotikou zdôvodnený „zvláštny záujem,“ ale v pozícií Second-City po osamostatnení Slovenska, sa Košice akoby kdesi vyparili, geopoliticky odsunuté ešte viac na východ, začali strácať svoju identitu a k západným žírnym brehom ich nepriblížilo ani naše členstvo v EÚ. Aspoň takto sa situácia javí z opačného pohľadu, od východu na západ. „Východniari majú síce slnko skôr, ale západniari si ho užívajú dlhšie,“ vyslovil sa pred časom, metaforicky no trefne, istý americký diplomat, konzul U.S. Emabssy v Bratislave, ktorý prišiel do Košíc zavádzať konzulárne dní pre obyvateľov východného Slovenska. Odtiaľto sa totiž vypravovali za prácou do Ameriky početné vlny emigrantov, ktorých príbuzní sa stále častejšie snažia vycestovať po ich stopách za oceán.

Výhody čiernej zóny
Podľa niektorých názorov je úpadok východného Slovenska dôsledkom projektu byrokratického zavádzania prosperity neuváženou industrializáciou, ktorý sa realizoval ideologickými stratégmi v roli politických inžinierov. Tí urobili z etnicky a kultúrne pestrého, hornatého a malebného regiónu sociálne a ekologicky najzdevastovanejšie územie Slovenska, zamorili ho hrubým ateizmom, bujarým modernizovaním a škodlivinami zväčša ťažkého, narýchlo budovaného a na dovoz surovín odkázaného priemyslu, ovzdušie, pôdu a vodu intoxikovali magnezitovým prachom, meďou, olovom, siričitanmi a oxidmi dusíka. Takto rozvrhnutá priemyselná výroba, neskôr vylepšovaná reformnými experimentmi (napríklad unáhlenou konverziou zbrojárskeho priemyslu), však nepriniesla na východ ani prosperitu, ani lepšiu životnú úroveň, nezabránila vymieraniu obcí ani úniku mozgov, nezmiernila chudobu, neznížila mieru nezamestnanosti. Naopak, región sa stále viac vzďaľuje od „západoslovenskej“ zóny prosperity. Smerom na východ je už len čierna zóna, hlásali ekológovia i pesimisti a svoje tvrdenia dokladali štatistickými údajmi, hlásajúcimi nezvratnosť tohto úpadku. Všetko je však relatívne. Možno, že táto súčasná stagnácia výroby, ktorou sa zastavila devastácia životného prostredia, raz umožní v regióne rozvinúť tradičné poľnohospodárstvo, agroturistiku, biologicky čistú potravinársku produkciu, na grúne sa vrátia ovce, na stráne stáda kráv a do prírody (veď na východe je drvivá väčšina všetkých národných parkov a lokalít zaradených do svetového kultúrneho dedičstva) i za pamiatkami vyrazia turisti z celého sveta. Turisti, znepokojení mamutími rekreačnými komplexmi a luxusnými destináciami, ktorým stále viac hrozia útoky teroristov.

Genius loci
Regionálni lídri východu si veľa sľubujú od príjmov zo štrukturálnych fondov EÚ, ale ťažko dnes odhadnúť, či tieto očakávania budú aj naplnené. Samosprávy sa sťažujú, že niet jasnejších pravidiel na predkladanie žiadosti o financovanie projektov z eurofondov, občania kritizujú korupciu vo verejnej správe, chýbajú radikálnejšie kroky na riešenie rómskej problematiky a s rastúcou nezamestnanosťou sa zvyšuje aj sociálne napätie. To všetko v situácii, kedy sa východ začlenil do schengenského hraničného systému ako strategicky významný región na východnej hranici EÚ, ktorý by mal byť dôležitým nárazníkovým územím najmä v kontakte s Ukrajinou a Ruskom. Zatiaľ je slovensko-ukrajinská hranica iba chmúrnym schengenským pohraničím, ktoré donedávna, vďaka nedostupnosti terénu vyhľadávali najmä prevádzači a pašeráci. Dnes je to periférne územie EÚ, ktoré málokoho zaujíma. Ide o teritórium, kde sa štátne hranice, režimy a politické systémy v priebehu histórie menili ako na bežiacom páse. Kde sa ľudia viac ako so štátom, vlasťou, či regiónom, identifikujú iba s najbližšou komunitou a s rodinou, kde obyvateľstvu chýba pocit univerzálnej spätosti so zbytkom ľudstva, kde nezamestnanosť je každodenným stavom väčšiny obyvateľstva, kde bieda mala odjakživa domovské právo, kde lokálne záujmy nebývajú v súlade s globálnymi cieľmi, kde paradoxy súčasného slovenského kapitalizmu, narastajúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, nadobúdajú znepokojujúcich rozmerov.
Osud človeka je aj v 21. storočí determinovaný geograficky, regionálne. Jednotlivec síce môže túto lokálnu zviazanosť prekonať, vyšmyknúť sa „rodnej hrude,“ ale duch miesta, ten zvláštny genius loci z ktorého prišiel, zostane navždy v jeho pamäti a kdekoľvek sa pohne, všade bude ovplyvňovať jeho aktuálne pocity. Spoločenstvo ľudí riadiacich sa v prevažnej miere tradičnými hodnotovými systémami, si miesto svojho života nevyberá, ale prijíma ako nevyhnutnosť, ale aj s vierou, aby nezostalo natrvalo iba perifériou, kde si líšky dávajú dobrú noc.