Chvála kávy a kozy

Kto by si myslel, že kávu objavili ťavy z Arábie, mýli sa. Hoci tieto hrbaté koráby púšte celkom určite z času na čas zavadili aj o kávovník a nejakú tu neznámu aromatickú bobuľu prežuli, nič o tom ľuďom neprezradili. Za ten pôžitok, ktorému sa tak radi oddávame pri svojej rannej, alebo obedňajšej šálke kávy, za tu povznášajúcu vôňu a nenapodobiteľne horkasto-slastnú chuť, ktorá nám zvyčajne vlieva nové sily do každodenných zápasov, vďačíme kozám, ktoré kedysi dávno vyhnal na pastvu z jedného etiópskeho kláštora pastierik Kaldi. Musel byť veľmi prekvapený, keď sa mu poniektoré z nich vrátili, z krovinatých húštin, akési rozmarné, rozkokošené, bujaré, veselé, akoby trpeli prebytkom energie. Zistil, že sa napásli z neznámych čiernych bobuliek v hustých kríkoch a samozrejme, neodolal ani on ochutnať a zistiť o čo ide. Veď kto by nechcel byť veselý v horúčavami vyprahnutej Etiópii?! Kaldi si teda pochrumkal spoločne so svojimi kozičkami a dá sa predpokladať (hoci sa o tom legendy vyslovene nezmieňujú), že si potom zatancovali spoločne. Na rade však boli mnísi, ktorí pastiera zamestnávali, aby sa zoznámili s Kaldiho zázračným energizerom. Pár zrniečok priniesol rovno opátovi kláštora, ten samozrejme ochutnal, požul, prehltol a čakal. Účinok sa bezpochyby musel dostaviť, pretože inakšie by dnes káva nebola naším verným každodenným spoločníkom. Opát sa rozveselil, tej noci sa mu asi chcelo namiesto spánku modliť aj tancovať a preto Kaldiho pochválil: „Výborne, chlapče, je to skutočný liek. Budeme ho podávať našim mníchom, aby pri modlitbách nezaspávali!“

Káva sa tak ujala postupne nielen v Etiópii, ale v celom arabskom svete, kde ju prežúvali vyše tisíc rokov, až kým sa nedostala k Turkom. Ako vychýrení hedonisti si ju najprv upražili, potom pomleli, zaliali horúcou vodou, prisypali do šálky podrvený klinček, aníz, škoricu, kardamon a pili. Možno uveriť, že väčšej lahôdky dovtedy v istambulských palácoch nebolo. Najmocnejší kalifovia aj šejkovia potom vydali prísne ochranárske opatrenie a pod trestom smrti zakázali kávu vyvážať mimo muslimské územia. Predsa sa však našiel jeden odvážny arabský kupec a cestovateľ, ktorý potajomky prepašoval zopár kávových zrniek do Indie, kde z nich veľmi rýchlo založili plantáž a časť produkcie predali zvedavým kresťanom. Samozrejme, na Západe sa ozvali aj hlasy proti tomuto „diabolskému nápoju“, čo bráni ľuďom v spánku a pokúšali sa ho v Európe zakázať. Nepodarilo sa, lebo kávu údajne ochutnal aj pápež Vincent III., a tak mu zachutnala, že jej udelil svoju autorizovanú milosť.
Odvtedy ju pijeme (podľa štatistík až 330 miliónov šálok denne) bez toho, aby sme ďakovali etiópskym kozám, čo nie je spravodlivé. Pomyslime na ne vo chvíľach, keď siahneme po tom našom kofeínovom životabudičovi, po voňavom presse, turkovi, či kapučínovi... Chvála ti koza!