Fajka na dnes

O láske a rodine

Nie, nikdy by som neveril, že sa na Slovensku dožijem tak búrlivej, emocionálne vypätej a dramatickej diskusie o rodine, o deťoch, o homosexualite... Stalo sa. Už čoskoro, 7. februára 2015 budú dokonca občania našej krajiny o tejto téme hlasovať v referende. Samozrejme, mnohí nebudú, uprednostnia iné aktivity, alebo len mávnu rukou nad niečím, čo sa im vidí byť odťažité, neaktuálne, zbytočné, možno aj protiprávne. Mne sa ale zdá, že všetky tieto debaty okolo referenda a homosexuáloch obchádzajú jedno veľké, základné a ľudské právo: byť človekom. Právo dané nám narodením, právo obsahujúce nielen ústavou garantovanú slobodu, ale aj obyčajnú, čestnú, ľudskú zodpovednosť. Bez rozdielu pohlavia, rasy, či náboženstvá sme tu od narodenia všetci vedení k akejsi „zodpovednosti“ bez ohľadu na to, že nič nevieme, že návod na život nám nikto neposkytol. Je tu rodina, spoločnosť, štát, komunita ktorá možno vníma naše konanie a sleduje ho aj v zmysle morálky, etiky, pohlavia, či správania, ale návod na náš súkromný život nám žiadna, slobodná, demokratická či liberálna spoločnosť neposkytne. Pretože v jej poňatí sme predovšetkým konzumenti, nakupovači spotrebných tovarov, daňoví poplatníci a voliči. A tak sa v tej vášnivej debate o blížiacom sa referende zo zorného poľa celkom vytratil občan, otec, matka, človek... Ľudský rozmer toho všetkého sa nepochopiteľne obchádza a podstata veci – láska, ktorá určuje pravidlá ľudského spolunažívania od samého počiatku stvorenia človeka na tejto našej vo vesmíre tak osamelej planéte Zemi, sa ignoruje. „Láska je väčšia než príval slov. O láske sa nediskutuje. Láska je!“, napísal francúzsky spisovateľ Saint-Exupéry. Čo iné je určujúce a podstatné pre spolužitie živých, mysliacich a cítiacích bytostí, ako láska? Ak je úprimná, čistá, obetavá, kto má právo jej brániť? Ak neškodí, nepovyšuje sa, neubližuje, nebráni iným bytostiam slobodne sa rozvíjať v láske, kto má právo ju zahatať? „Celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú iba herci!“, napísal slávny William Shakespeare (1564 – 1616) vo svojej hre Ako sa vám páči. V tejto bezpochyby nadnesenej metafore sveta sa však odráža aj moment hlbokej pravdy o tom, že na javisku života sme všetci nahí, takí ako sme prišli na svet, zo sveta aj odídeme. Naša moc a naše postavenie na javisku Vesmíru znamenajú málo, ba takmer nič - bez morálky a cti. Ak teda žijeme svoj osud na tejto planéte v súlade s princípmi morálky, cti a spravodlivosti, nikto nemá právo súdiť nás, nikto - len naše svedomie. „Niet iného lieku na lásku ako viac lásky,“ napísal americký prírodovedec, filozof a spisovateľ Henry David Thoreau (1817 – 1862). Tadiaľto vedie cesta z úskalí nedorozumení a hnevu: kto chce chrániť a milovať svoju rodinu, svoju lásku, svoje deti, svoje manželstvo, ten to bezpochyby a bezo zvyšku urobí. Kto to neurobí, ten to nechce, ten zrejme nie je hodný toho, aby dokázal naozaj milovať!

Tak si túto svoju dnešnú fajku priatelia moji dovolím ukončiť prostou a krásnou modlitbou zakladateľa františkanského rádu, patróna zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia Františka z Assisi (1181 – 1226): „Pane, urob ma nástrojom Tvojho pokoja! Nech zasievam lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde je urážka, vieru tam, kde je pochybnosť, nádej tam, kde je zúfalstvo, svetlo tam, kde je tma, radosť tam, kde je smútok.“