Fajka na dnes

Nad Knihou Kazateľ

„Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenaplňuje počutím...“ Hej veru, priatelia moji, túto fajku svoju prazvláštnej Knihe Kazateľ venujem, tomuto múdroslovnému spisu Biblie, o zmysle života. Neistota, nevedomosť, slabosť, pominuteľnosť... o čo sa má človek smrteľný oprieť, v čo veriť? Srdce moje, tak ako vaše, bezpochyby len po bezpečí, stálej a trvalej blaženosti túži, ale nič na tomto svete nemá stálosti. Nech si aj dennodenne navrávame akí skvelí sme, krásni a nebojácni, nič to nepomôže, pretože na svete je všetko iba dočasné, trvalé, nestále, aj všetky túžby naše sú iba akýmsi náhlením sa za vetrom. Naším majetkom je len neistota a nejasnosť, nevedomosť o vyrovnaní a splatení skutkov našich potom, niekde tam, za obzorom. Čítam si knihu Kazateľ, údajne dielo Šalamúna, mudrca a veliteľa všetkých duchov púšte, ale vidí sa mi, že veru toto biblické dielo spísal niekto celkom iný, možno nejaký staroveký Peržan, alebo osvietený Grék, neviem. Isté je, že v tejto Knihe si autor kladie veľmi aktuálne otázky, ktoré naša súčasnosť s obrovským zanietením zatracuje. 

Všetko rob, ľud môj pospolitý, len nie veci, ktoré by mohli vyrušovať moc – tak akosi v šalamúnskom jazyku by mohlo znieť marketingové odporúčanie dnešných správcov moci: tešte sa ľudia, zabávajte, voľte občania, bojujte, dúfajte, pracujte, verte, plaťte dane, snívajte, nakupujte..! Ale čo potom, ako ďalej v zložitých sveta turbulenciách? „Čo je to, čo bolo? – To, čo aj zasa bude. A čo je, čo už sa stalo? – To, čo sa znovu stane.“ Veru, tak sa pýta aj si odpovedá Kazateľ, aby napokon konštatoval: „Nič nie je nové pod slnkom.“ Nuž, ako vraví Kazateľ, krivé sa nedá urobiť rovným a čo raz chybuje, nemožno započítať medzi kvalitu. Bezbrehá viera naša, že v našich skutkoch nechybujeme - neznamená vôbec nič. „Všetko má svoj čas a svoju dobu má každé úsilie pod nebom!“ Heuréka, Kazateľ mi ponúka odpovede na otázky, ktoré som považoval za nezodpovedateľné: svoj čas má narodiť sa, svoj čas zomrieť, svoj čas vysádzať, svoj čas žať, svoj čas vraždiť, svoj čas liečiť, svoj čas ničiť, svoj čas budovať, svoj čas plakať, svoj čas sa smiať, svoj čas smútiť, svoj čas tancovať, svoj čas hľadať, svoj čas stratiť, svoj čas uchovať, svoj čas zahodiť, svoj čas milovať, svoj čas nenávidieť... Hej, všetko má svoj čas a my na tom nezmeníme nič.! 

Ako sa teda vymaniť z tých osídiel ľudskej bezmocnosti? Kazateľ radí: slová tvoje nech sú málopočetné, sľuby nerob, ak ich splniť nemôžeš! Kazateľ tiež radí, že lepšie je ísť do domu smútočného, ako zájsť do domu, kde hodujú. Lepšie je vypočuť si pokarhanie od múdreho, ako by mal niekto počúvať chválospevy od pochabých....Kniha Kazateľova, prazvláštna to studnica múdrosti mi tiež našepkala, že niet na svete človeka, čo by bol taký spravodlivý, že by vždy konal iba dobré skutky a nedopustil sa hriechu. „Kto pozoruje vietor, nebude chcieť siať a kto sa obzerá po mrakoch, nepustí sa do žatvy.“ (Kazateľ, 11-4). A tak i ja s pokorou túto svoju fajku zhasínam a uzatváram slová Kazateľa tým, že život sám nás povzbudzuje k činnosti, nielen k slastným pokušeniam, ale aj k dobru, aj k poctivosti, ktorá skrýva v sebe možno krajšiu budúcnosť. Napokon, veď to je prostá ľudská nádej, čo sme my bez nej..?