Fajka na dnes

Útok na Francúzsko

„Kto môže oddeliť svoje náboženstvo od svojich skutkov a svoju vieru od všetkého, čo robí? Váš každodenný život je vašim chrámom a vašim náboženstvom. Kedykoľvek doňho vstupujete, vstupujete doň celým svojim bytím. Vy ste cesta i pútnici na nej. A keď niekto z vás spadne, spadne ako výstraha pre tých, čo sú za ním, že je pred nimi kameň, o ktorý sa môžu potknúť!“
/Kahlil Gibran, Prorok/

Je smutné sledovať strach, žiaľ a hnev ktorý dnes otriasa Francúzskom, kolískou západných ideálov bratstva, slobody a rovnosti, ktoré dnes, keď po Paríži behajú neľútostní vrahovia so samopalmi, pripadajú svetu ako paródia. Aké bratstvo s chladnokrvnými vrahmi, aká sloboda v desivom stave vražedného obliehania, aká rovnosť vo svete plnom nerovností..? Niečo sa zmeškalo: ideológie nenávisti a násilia v mene zvrátených hodnôt kultu pomsty a smrti infiltrovali liberálnu francúzsku spoločnosť za tridsať uplynulých rokov až k jej paralýze. Zvláštny sklon bývalej imperiálnej mocnosti k moslimskému svetu, k občianskej aj náboženskej tolerancii, ktorý mal byť možno aj akýmsi vykúpením za nevydarené koloniálne ambície konkrétne v Alžírsku, bol samozrejme iba mýtom, ktorý sa možno tešil štátnemu rešpektu, ale bežní Francúzi ho trpeli možno iba so škrípajúcimi zubami. Beštiálna pomsta vraždiacich teroristov za karikatúry satirického týždenníka Charlie Hebdo, či zabíjanie v parížskom „košer“ supermarkete, aj v tlačiarni severne od Paríža, boli iba vrcholom ľadovca, podstata tohto teroristického vraždenia spočíva vo väčších, viac či menej známych hĺbkach mysle vyznávačov násilia a zúčtovania v mene islamu. A ešte hlbšie: v indiferentných vrstvách sociálneho, ekonomického a etnického usporiadania väčšiny západnej, liberálnej a demokratickej spoločnosti. Francúzsko má v tomto temnom priestore extrémizmu, radikalizmu a násilných teroristických útokov neblahé historické skúsenosti, ale tiež špecifické vnímanie národnostných a nacionalistických reálií. Na jednej strane to bola ilúzia o jednotnom Francúzskom národe, absorbujúcom v mene blaha štátu najrôznejšie multikultúrne, často aj protichodné a kontroverzné rozličnosti, na strane druhej latentný rast etnickej neznášanlivosti, prechádzajúci až do nenávisti. Udalosti posledných troch dní do tejto pestrej mozaiky negatívnych javov priniesli strach a pocit ohrozenia. Francúzsko obliehané terorizmom akoby zasiahla infekcia, ktorej dôsledky sú neznáme. Obava, že prekročí hranice krajiny nie je neopodstatnená. Choroba dnešného tzv. vyspelého sveta, ku ktorému sa postupne približujeme aj u nás má svoje korene v rôznorodých a neriešených sociálnych problémoch, nerovnostiach a nespravodlivostiach, v podceňovaní etnických a kultúrnych zvláštnosti, v necitlivosti k otázkam spolužitia rôznych, odlišných komunít. Vážnym omylom je aj prehnaná zhovievavosť k prejavom neznášanlivosti, podceňovanie bezpečnostných opatrení, prehliadanie extrémistických prejavov niektorých moslimských komunít, atď. Čeliť zaslepenému nenávistnému šialenstvu je síce veľmi ťažké (ak nie nemožné), ale podceňovanie hrozieb zo strany štátnej moci je neprípustné. V globálnej spoločnosti prepojenej informačnými a komunikačnými technológiami v miere aká nemá obdobu, sa zrejme vypomstí aj ignorovanie obrovských rozdielov medzi ľuďmi v zóne chudoby (Afrika, Ázia, Južná Amerika) a príslušníkmi zóny bohatstva na Západe. Neprestávajúce plytvanie, morálny úpadok, absencia elementárnej empatie, bezbrehé sebectvo, podceňovanie radikalizmu a extrémizmu (nie len islamského), pretrvávajúca ekonomická kríza, kriminalita, korupcia, polarizácia spoločnosti a necitlivosť a neschopnosť politikov v takejto situácii presadzovať viac právneho vedomia a spravodlivosti zrejme už žnú svoje ovocie. Ťažko veriť tomu, že my, v strednej Európe sme voči týmto hrozbám imúnni, najmä v situácii, keď východne za našimi hranicami sa expanzia násilia stala súčasťou vzťahov dvoch veľkých krajín. Som ale presvedčený, že napriek obrovskej tragédii, ktorá v týchto dňoch Francúzov postihla, ľud Francúzska, historicky poučený zložitými dôsledkami pádu Bastily aj mnohými krízovými situáciami ktoré v uplynulých desaťročiach zažil, sa so súčasnou hrozbou vyrovná a jeho politickí reprezentanti príjmu perspektívne riešenia, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre väčšinu Európy.