Spoveď Sindibáda
/príbeh spisovateľa Šándora Máraiho/V roku 1948 odchádza aj s manželkou a adoptívnym synom Jánosom do emigrácie – Švajčiarsko, Taliansko, napokon do USA, kde roku 1989 v San Diegu, otrasený smrťou manželky, brata Gézu Radványiho, aj adoptívneho syna, spácha samovraždu. Jeho „vyhnanstvo“ trvalo 40 rokov, písal výlučne po maďarsky a žil z honorárov, za preklady jeho diel do angličtiny, francúzštiny, nemčiny a taliančiny. Vydanie svojich diel v maďarčine nepovolil a na žiadosť Maďarska odpovedá: „... S vydaním alebo predvedením mojich knih, divadelných hier a pod. budem súhlasiť len vtedy, keď budú z územia Maďarska odvolané sovietske vojská a keď bude môcť maďarský ľud za prítomnosti spoľahlivých pozorovateľov rozhodnúť o svojom osude v slobodných demokratických voľbách.“ Svojej domácej autorskej rehabilitácie sa nedožil a 21. februára 1989 zomiera.
Prológ
Na konci sveta všetko začína odznova. Slnko sa ponorí do oceánu, aby sa ráno opäť objavilo nad obzorom a zvestovalo svetu smutnú pravdu: Sándor Márai už nežije, nedýcha, nesníva... Už nepíše. Sindibád nenašiel svoju Knihu pokoja, Odysseus sa nevrátil do Ithaky. Len opustené palmy na pobreží San Diega, kde pofukuje teplý južný vietor, ako v jednej jeho novele, nemo dokresľujú stredomorskú atmosféru tohto miesta, kde sa končí stopa po spisovateľovi...
Toto malebné kalifornské mesto sa nikdy nestalo jeho domovom, táto krajina nie je jeho vlasťou. Platí čo už veľa krát napísal, povedal: vlasť nič nedáva, ale ani neberie, pravá vlasť je mu maďarčina, jazyk ktorým hovorí, píše, v ktorom vyznával lásku svojej milovanej Lole.
(Kde si drahá moja..?)
Čo zostáva spisovateľovi bez lásky k milovaným? Bez vernej manželky, bez priateľov, bez syna Jánosa, bez rodičov, bez brata Gézu? To, čo v takejto situácii každému človeku na svete – nič. Južný vietor, krehký príbeh o tajomstve Márie – Kristíny. Dievča z tichomorského pobrežia, chce sa jej plakať a chce sa jej rozprávať. Ale neplače a nerozpráva, pretože je už dospelá.
(Dospel som, už viem, že tam za obzorom je definitívna pravda o živote...)
Prešiel ako Sindibád, všetky moria, zažil ako Odyseus, mnoho dobrodružstiev. Zistil, že spoznávanie sveta je zaujímavé, užitočné, opojné, strašné aj poučné, no spoznávanie seba samého je tá najväčšia cesta, najstrašnejší objav, najpoučnejšie stretnutie.
Veci sú dôležité, formujú myslenie, určujú predstavu človeka o svete, sú znakom pokoja ľudského údelu, tak ako keď sa plameň v kozube odráža v striebornom svietniku na okenici izby košického domu, v ktorom vyrastal.
Je dôležité, aby bolo všetko na svojom mieste a nech už prídu akékoľvek časy, všetko potrebné by malo byť po ruke...
Keď nie je, nech ožíva aspoň spomienka na minulé časy detstva, mladosti.
Otvára zásuvku písacieho stola – všetko je O. K., starostlivo vyčistený revolver sa ligoce, akoby s ním ešte nikdy nestrieľal na strelnici.
Vo svojej útlej no neskonale múdrej Knihe byliniek napísal:
„Marcus Aurélius hovorí, že muž, v ktorom horí čo len jediná iskra rozumu, do svojej štyridsiatky prežil všetko a pozná všetko to, čo sa ľu´dom prihodilo pred ním a čo sa ešte môže prihodiť v čase po ňom. Jednotlivosti môžu byť rozmanité a odlišné, no základná skúsenosť – spoločná skúsenosť každého ľudského života – sa za štyridsať rokov prihodí každémučloveku. Zažil vášne, zakúsil stálosť prírodných zákonov a s úplnou istotou vie, že je smrteľný. Viac nevedel ani Caesar, ani Antónius, ani Marcus Aurélius a viac o sebe a o svete nebude pominuteľný človek nikdy vedieť. Všetko ostatné je iba opakovanie. Za poznaním je zmierenie. Keď sa o živote dozvieš niečo skutočné, staneš sa vyrovnaný a ľahostajný. Ľahostajnosť sa nesťažuje. Neobviňuje, neberie na zodpovednosť, nevolá po pomste, ani po zadosťučinení. Všetko ľudské je beznádejné. Iba božské je úplné, iba duša nie je beznádejná. Čo viac ako vyrovnanosť môže človek chcieť, keď sa obracia s ľudskými túžbami k božskému... Zasvätený človek je tichý, vie, že niet pomoci. Môže urobiť len toľko, že neškodí sebe ani druhým. V čo má dúfať ten, kto životom smeruje k smrti, žije medzi ľuďmi, čiže žije v nespravodlivosti?“
Titulok na pozadí obrazu Tichého oceánu: „Čas večne plynie a nestará sa o seba ani o človeka, meria sám seba vlastnou nekonečnou mierou a nedbá na to, že si ho smrteľný človek iba vymyslel.“
1. Obraz
(Sindibád otvára notebook a spája sa cez skype so svojou priateľskou.)
Na monitore sa objavuje tvár mladej ženy.
„Ahoj, Loli, počuješ ma?“
„Sindi, už si v Kalifornii?“
„Hej, v San Diegu, vidíš ma aj počuješ?!
„Jasne, lepšie ako doma, tak čo je nové, našiel si nejakú stopu?“
„Je to celkom iné ako v New Yorku, má to tu taký stredomorský charakter. Ako v Nice, príjemný, vlhký a teplý južný vietor, ľudia akoby ani nepracovali, iba sa prechádzajú po nábreží, myslím, že pán Sándor si našiel pekné miesto na jeseň života.“
„Už vieš ako umrel?“
„Zastrelil sa, no pred tým ešte zavolal sanitku, aby to prebehlo všetko hladko a v poriadku, keď ho nájdu. Nemal rád neporiadok. Aj strieľať sa naučil bezchybne, na kurzoch streľby, ktoré bral dávno pred samovraždou, dobre poznal svoju zbraň.“
„Trpel?“
„Myslím že nie, mieril presne, bol okamžite mŕtvy.“
„Čo budeš teraz robiť, Sindi?“
„Asi pôjdem na pobrežie, tam niekde v mori rozsypali jeho popol, južný vietor ho určite rozptýlil po celom západnom pobreží. Milióny zrniek popola po celom Pacifiku...“
„Tak sa maj! A už ma nevolaj Loli, vieš že sa nevolám Lola, nie som žiadna Ilona Matzner.“
(Poznámka: Ilona Matzner bolo celé meno manželky S. Máraiho. Princíp scénického dialógu je v tom, že tón hlasu sprievodcovej priateľky naznačuje, že sa bráni umeleckej štylizácii, hoci aj v prospech filmu, tak ako by to bolo v reálnom živote, medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú. Jej hlas preto musí znieť autenticky, akoby ani nevedela, že bude súčasťou filmu.)
„Tak, ahoj, Lola!“
2. Obraz
Ako Sindibád preplával sedem morí a prešiel takmer celý svet. Ako chlapec však najprv vyrastal v milovaných Košiciach. V rodine G. K. Grosschmida, košického advokáta, právneho radcu Košickej záložnej banky. Jeho rodný dom stál na Klinčekovej č. 6, odkiaľ sa jeho rodina presťahovala do nájomného domu na Hlavnej ulici č. 4. Dnes na jeho mieste stojí obchodný dom Dargov.
Kedykoľvek príde do Košíc, ovládne ho očarujúci pocit istoty, že iba tu sa mu nič nemôže stať! Pocit bezpečia sálajúci zo spomienok na rodne mesto je ako sen dieťaťa o kolíske. Je to prvá a večná láska na celý život, Mesto s veľkým M, miera hodnôt a právd, také sú rodné Košice v očiach Sindibáda.
„Naša rodina vždy akosi ostýchavo, ale za to vrúcne držala pri sebe. Staré saské rodiny nerozlučne spájal akýsi podvedomý pocit nebezpečenstva, akási historická opatrnosť. Navonok žili autoritatívne, doma sme si však počínali s bezbrehou skromnosťou.“
Ako to už býva so spomienkami, autobiografická kniha Spoveď, v originálnom maďarskom názve Egy Polgár vallomásai, je môjmu srdcu najbližšia. Je o chlapcovi Sándorovi, ktorý sa neskôr stal košickým mešťanom a potom svetoobčanom bez vlasti a bez domova, ak jazyk a pocit za vlasť nebudeme považovať. Môj „pocit“ rodného mesta je asi najsilnejšou emóciou, ktorej som sa nemohol vyhnúť v žiadnom svojom diele. Ozajstní a jediní praví mešťania žili iba v Košiciach, nie v mestách obrov ktoré som obýval, nie v Budapešti, Paríži, Berlíne, New Yorku... iba a len v Košiciach, ktoré som dokázal ľudský obsiahnuť, zovrieť do objatia, pritúliť si ich k srdcu, vnímať ich vôňu a chuť, rozumieť medziľudským vzťahom Košičanov, ešte schopných ctiť tradície, pevné atribúty svojej kultúry a histórie, foriem, dodržiavaných v každodenných, zdanlivo bezvýznamných, no pre mňa veľmi dôležitých maličkostiach. Kultúrnosť totiž vnímam nielen ako prejav veľkolepých prejavov ducha človeka, ale najmä ako odraz drobných reflexií života.
Sindi píše z Paríža priateľom na Slovensko email (čítanie z monitoru): „Byť kultúrnym v duchu Máraiho odkazu znamená byť vnímavým, chápajúcim, vzdelaným, prístupným, myslením slobodným, hľadajúcim, moderným skeptikom, no v základných hodnotách konzervatívnym ctiteľom storočiami osvedčených spoločenských hodnôt.“
O vzťahu Máraiho k rodnému mestu najlepšie svedectvo vydávajú jeho vlastné slová z kníh Spoveď a Košická pochôdzka:
/Štylizovaný zostrih obrázkov zo starých Košíc.../
O košickom Dóme:
Šesť storočí stará katedrála sa týčila nad mestom ako stredobod všetkého diania a myslenia, ktoré okolo nej po stáročia prúdilo: ako keby po veky a epochy udržiavala mesto v rovnováhe ako zhmotnená Idea, korá sa vypína vysoko nad mľaskajúci, hriešny, všednodenný chaos, nad dôverný hurhaj mesta. Vo výške päťdesiatich troch metrov stál strážca veže, ktorý bdel nad požiarmi a pokojným chodom mesta a do výšky päťdesiatich metrov sa v susedstve Dómu vypínala kamenná zvonica, Urbanová veža so zvonmi hlbokých, chmúrnych hlasov, ktoré už za Ferenca Rákócziho ohlasovali sviatok, nebezpečenstvo a smrť. Dóm so svojou veľkou, trojitou loďou, ktorej presnú kópiu som videl v tourskej katedrále, so strechou z iskrivej farebnej bridlice, sa s ťažkopádnou súmernosťou obrov široko rozvaľoval nad malým mestom. Tento kostol budovali po stáročia s nezištnou ctižiadosťou a pokorou, netúžiac po osobnom ocenení, ale s najlepším úmyslom majstrovsky vyjadriť všetko to, k čomu sa členovia komunity spoločne zaviazali. Takto musíme ešte raz vybudovať Európu. Ako kostol. Vybudovať ju z cementu a rozumu, z viery a znášanlivosti, z asketizmu očisteného a znovuzrodeného kresťanstva.
O košických literárnych salónoch:
Mešťania v našom meste čítali hodne a radi. Bolo to mesto, ktoré o dve storočia prebehlo svoju dobu, pokiaľ ide o prevádzkovanie „literárnych salónov“; na sklonku 18. Storočia tu pôsobil ako advokátny koncipient Ferenc Kazinczy a v dobách, kedy vrcholom „kultúrneho života“ v zimne sezóne boli vo väčšine miest Uhorskej nížiny – len s nemnohými výnimkami – stretnutia pri zabíjačke, u nás vychádzali noviny a časopis. V klenutých miestnostiach salónov na Hlavnej ulici sa diskutovalo o literatúre už o sto rokov skôr a maďarských kníh sa vtedy aj neskôr v tomto jazykovo zmiešanom prostredí predávalo viac ako v Pešť-Budíne.
O košickom hotely Šalkház:
Z okien našej jedálne sa otváral výhľad na veľký hotel naproti najmohutnejšie pohostinské zariadenie v tejto časti krajiny, kde kedysi, keď sa v kraji konali manévre, poobedoval aj prenocoval i sám cisár a kráľ František Jozef. V prvom poschodí hotela, presne naproti oknám našej jedálne, boli okná „kráľovského apartmánu“ a raz, keď môj mladší brat ochorel spálničkami, spali sme v tej honosnej miestnosti aj my, a ja som celú noc nezažmúril vzrušením oko.
O košických novinách:
V meste vychádzali štyri denníky; biskupské noviny a ďalšie dvoje robotnícke tlačoviny sa tlačili maďarsky, tie štvrté, ktoré bolo oddávna rozšírené aj na Spiši, vychádzali v nemčine.
O košickom zvone Urban:
Zvoň a spievaj, starý zvon, zvolávaj živých, pochovaj mrtvých, rozháňaj mračná. Nie iba včera si zvonil po prvýkrát. Podľa tvojho hlasu žilo, mrelo a bojovalo toto mesto po stáročia, aj vtedy, keď pred bránami zastal útočník a v srdciach sa usadila znepokojujúca obava.
O košických cintorínoch:
Z jednej vyhliadky na Bankove bolo vidieť mesto so všetkými vežami, vysokými strechami, s radami úzkych uličiek; človek dohliadol až na dve „panské cintoríny“ zvané Rozália a Kalvária, kde mali hroby lepšie rodiny, kým obecný cintorín, kam sa pochovávali proletári a židia, bol tvorený jednotvárnymi parcelami s miestami pre hroby.
O odchode z Košíc v roku 1941:
Musím opustiť mesto, už je to dvadsaťštyri hodín čo som prišiel, musím sa vrátiť do svojho života, k svojmu údelu, k svojej práci. Ako vždy keď cesty zavedú pútnika do čarovného zákutia domova povinnosťou odchádzajúceho je navštíviť Pána mesta.
O domove:
Kde máme svoj domov? V našej minulosti, tradícii, v spomienkach. Môj domov je tu, v tomto meste, v Dóme, ktorého severným portálom teraz vstupujem popod klenby a kde dolu v krypte kamene a spomienky bdejú nad ostatkami Rákócziho.
3. Obraz
Sindi volá z Berlína svojej priateľke: „Všimla si si medzi citátmi, čo som ti poslal, ten o košickom Dóme a Európe? Vidíš tú symboliku?“
„Myslíš vybudovanie Európy ako košického Dómu? Tak nejako to Márai napísal.“
„Hej, skvelý návod pre Európsku úniu. Zachovanie Európy závisí od podmienky, či kresťanská morálka v jej najpôvodnejšom a najprísnejšom zmysle opäť zavládne v dušiach, v spoločnosti, vo vedomí tried a jednotlivcov.“
„To je na mňa priveľmi zložité, Sindi. Kam máš namierene teraz, z Berlína?“
„Asi do Talianska, ale ešte pred tým do Frankfurtu nad Mohanom. Sándor sa tam presťahoval v roku 1920 a stal sa spolupracovníkom Frankfurter Zeitung und Handelsblatt, jeho kolegom bol, len si to predstav, Thomas Mann!“
„A bol si už v Prahe?“
„Chystám sa, tam by som mohol zistiť niečo o jeho vzťahu k Franzovi Kafkovi, veď Sándor bol prvým prekladateľom Kafku do Maďarčiny.“
„No, neviem, Sindi, mám ale pocit, že Kafka sa v Maďarsku veľmi neuchytil.“
„Maďari majú radi absurdnosť i satiru, ale po maďarsky. Podľa mňa označovať Máraiho za košického Kafku je hlúposť, z literárno-vedného pohľadu tí dvaja nemali nič spoločné, z pohľadu komerčného ale veľa: sú svetoví autori, prekladaní do všetkých jazykov. Zdá sa mi, že Márai, svojími nekonečnými odkazmi na „Mesto“ Košice takmer v každej svojej knihe, urobil z nášho mesta svetovú metropolu.“
„Och Sindy, už stačí, ozvi sa z Prahy, alebo z Budapešti!“
„Ozvem sa z Talianska, Lola, ľúbim ťa!“
„Už som ti toľkokrát povedala, že nie som žiadna Lola, ty jeden Sindibád, koľko morí ešte preplávaš?“
„Ak nepôjdem v stopách Sándora na Stredný východ, určite sa ozvem z Ameriky.“
/Naša najobľúbenejšia hra s Lolou, keď som jej práve nečítal ukážku z niečoho čo som napísal, bola „na Košice“ – hrali sme sa na Košice a vždy to bolo zábavné. /
4. Obraz
Starý dobrý Gyula Krúdy. Tulák po Hornom Uhorsku, nadovšetko mi drahý. Objavoval kraj, v ktorom som vyrastal, Slovensko, sedliakov, drotárov, gazdinky, hory a kultúrnu pestrosť, protiklady, tichú múdrosť vidieckych kúrii, velebnosť hôr a pastvín, múdrosť sedliakov. Na jeho počesť vznikol môj Sindibád, ktorý sa vracia domov. Môj Sindibád, to som ja, márne hľadajúci Knihu pokoja, kameň mudrcov, modus vivendi, šťastie, nirvánu...
Podľa neho život plynie v hmle, ľudské životy, tie skutočné, to sú nevyrieknuté slová, pohyby, zavčasu zabrzdené, to je mlčanie a strach. Už sa nebojí, všetko je pripravené. Ameriku má už vo vrecku, Zem, zem je napísaná, Dielo Garrenovcov, jeho hlavný a celoživotný román už vyšiel.
„..Žiť a písať sa má tak, akoby každý náš čin mal byť posledný v živote, ako keby za každou napísanou vetou kládla bodku smrť. Iba vedomie smrti, zbavené precitlivenosti, strachu a neopodstatnenej zbabelosti dodáva nášmu životu a písaniu skutočnú dôstojnosť...“
(Sprievodca):
„Halóó, šéfe, ste tam?!“
Sindi sa pripojuje na skype... Z Košíc sa ozýva producent: „Tu som, Sindibád, čo je nové? Kam sa chystáte?“
„To závisí aj od vás. Môžem ísť do Talianska, Francúzska, alebo na Stredný východ...“
„Ten Stredný východ, to sa mi akosi nepozdáva, o tom jeho pobyte je veľmi málo informácii. Nevieme ani čo tam robil. Zrejme ho vyslali nemecké denníky, odišiel niekedy v roku 1926, ale čo tam robil...?“
„Písal články, veľa článkov, v roku 1927 vyšli knižne, pod názvom Po stopách bohov, maďarsky Istenek nyomában...“
Na Stredný východ odchádza bezstarostne, s dvoma oblekmi, s tropickým klobúkom, málom peňazí a Goetheho Faustom...
„O tom nikto nič nevie, človeče. Márai toho popísal strašne veľa, romány aj žurnalistické články. Treba rozlišovať, analyzovať. Do Ázie nepôjdete, nemá to cenu. Choďte do Talianska!“
Svet je po bombardovaní načisto zmetený. Príliš dlho rozhodovali o osudoch ľudí delá a pušky. Ako to bude ďalej..? Ťažko povedať. Niečo som načrtol v románe Zem, zem. Stredná Európa bola kedysi mojím domovom a Maďarsko vlasťou. Dnes je to inak. Žijem inak. Žijem ako spisovateľ bez domova, v srdci mám iba jediné mesto – Košice. Veľmi som túžil vidieť ich po prvý krát v živote z vtáčej perspektívy – jediné mesto, ku ktorému mám ako k jedinému na svete, osobný vzťah...
Bombardovanie rodných Košíc v roku 1941 ho inšpirovalo k letu do mesta, ktoré po mnohých rokoch opäť navštívil a vznikla z toho kniha Košická pochôdzka, Kassai orjárat.
/Sindiho spomienka, retro štýl, iný tón hlasu/: zadymená kaviareň v Košiciach, na Hlavnej ulici. Debata čisto literárna, o Sándorovi Máraim. Mal rád kaviarne po celom svete, rád v nich vysedával, pozoroval ľudí. V košickej kaviarni Európa začal písať okrem iných vecí aj drámu Košickí mešťania. Sindi hovorí o zjavnom paradoxe jeho literárnej metódy: „V kaviarňach západného sveta rád písal a rozmýšľal o Košiciach, v Košiciach často a rád rozmýšľal o západnej kultúre, západnom životnom štýle, o človeku Západu.“
Odstup mu zrejme pomáhal k štylistickej bravúrnosti. Veľa hovorí o jazyku a maďarčina, ktorú má za svoju najpodstatnejšiu vlasť mu pripomína ostrov, na ktorom si musíte vystačiť z osamelým, no krásnym a bohatým jazykom. Čech keď píše a nenachádza slov, iba siahne do zásuvky s poľštinou, ruštinou, či chorvátčinou, Maďar takú možnosť nemá. A tak niekedy z jeho slov cítiť aj clivotu za slovami, ktoré do tohto osamelého európskeho jazyka ešte nedorazili. Slovensko je v jeho dielach prítomné len cez Košice, inak len samé narážky na Hornú zem a traumu z Trianonu. Šovinista! Nacionalista! Iredentista! Aj také obvinenia zaznievajú z tej bujarej kaviarenskej debaty. Lenže, veci sa majú inakšie – ak svetoobčan Márai povie, či napíše „Maďar,“ myslí Uhor, podobne ak napíše mešťan, má na mysli občana a predsa v prekladoch do slovenčiny je v záujme štýlovej jednoty lepšie napísať Maďar a Mešťan.
(Sindibád odchádza z kaviarne a so svojou priateľkou, ktorú prezýva „Lola“ v narážke na Máraiho manželku Ilonu Matzner, stoja na úpätí svahu v Čermeľskom údolí.)
Toto miesto majster Sándor miloval, rád o ňom hovorí a píše, neprestáva byť fascinovaný tou zvláštnou severnou lesnou bránou mesta Košice, čo potvrdzuje úryvok z Košickej pochôdzky: (Sindi číta nahlas svojej Lole) - „Stúpam po strmej ceste, spoznávam stromy, ktoré rástli spolu so mnou a teraz obdivujem ich siluetu, ten mlčanlivý, samoúčelný a vzdorovitý postoj bytia – stromy, ktoré počas celých desaťročí nežiadajú nič iné, iba existovať rásť do výšky, sať do seba vlhkosť a svetlo, predviesť zázrak života púhou skutočnosťou svojej existencie. Možno, že je to najviac, čo môže byť. Nechcú dobývať, ale trvať. Nie dokazovať, ale žiť. Nie získavať, ale byť dokonalými a túto dokonalosť si zachovať.... Nemajú iný cieľ a svojím nemým štíhlym vzrastom hlásajú onu nádhernú samoúčelnosť, ktorá je možno samotným životom.“ Je to z kapitoly Čertova priekopa, jednej z najúžasnejších Máraiho čŕt o zmysle a budúcnosti Európy, prekonávajúcej zničujúcu traumu II. Svetovej vojny.
5. Obraz
(Budapešť, ulica Mikó. Sindibád telefonuje priateľke): „Tak som v Budapešti. Na ulici kde býval, je to mestská časť Krisztínaváros, ktorú si vybral nie len pre jej povesť literárnej štvrte, ale najmä pre atmosféru tunajších kaviarni a uličiek, ktoré mu pripomínali rodné Košice. Vieš že tu v roku 1923 uzavrel s Lolou manželstvo?“
(Hlas v telefóne): „Na čo narážaš, Sindi?“
„Len som si spomenul, toto miesto považoval za svoj skutočný domov, tak ako Košice za skutočné rodné mesto. Po vojne tu zostali ba ruiny, z ktorých potom emigroval na Západ.“
/Spomienka zobrazená ako titulok/ – „..Zakazujem publikovať čokoľvek z môjho diela v Maďarsku, kým Rusi neodídu a komunizmus neskončí...“
Svojská odpoveď na zošrotovanie časti jeho diela maďarskými komunistickými orgánmi. A predsa, režim bol prezieravejší, časť vydaní Máraiho diel sa predávala v západných obchodoch s maďarskou literatúrou a knihy šli dobre na odbyt. Valutový príjem pre komunistov! Spomienky na vyčíňanie Rusov v Budapešti, po vojne i v roku 1956 akoby sformovali v jeho vedomí akúsi zvláštnu slovanofóbiu – Slovania sa mu javia ako synonymum lúpežného barbarstva, ktoré zruinovalo prosperujúcu Rímsku ríšu. A špeciálne Čechy ako mini-imperialistická krajina, rozbíjajúca jednotu Maďarska, ktorej prisluhuje miniatúrne Slovensko. V očiach usporiadaného mešťana sa búrlivé turbulencie doby javia ako ničenie tradičného, účelného a rozumného poriadku. No humanista v duši spisovateľa, otrasený desivým povojnovým stavom vie, že: „.. Jedného dňa sa táto vojna skončí a potom nastane ticho, hrozivé ticho po celej Európe. A bude treba odpratať ruiny a odznova začať stavať. A nový mešťan, ak bude mať dostatok umu a mravnej sily k životu, môže dať Európe nový životný štýl.“
(Sindi v hoteli, pri notbuku, na sociálnej sieti Youtube. Púšťa si video: „Sándor Márai, geniálny Košičan.“ Zároveň skypuje s Lolou): „Tak, moja drahá, dnes večer som ja, Sindibád, spojil Košice s Budapešťou. Genius loci oboch Majstrových miest sa stretol v mojej izbe. Cítim tu silnú energiu virtuálne prenášaných slov a obrazov. Čo by asi napísal Sándor Márai o dnešnej dobe internetu..?“
(Poznámka: (Adresa pre video: http://www.youtube.com/watch?v=U0Y0EcAoBFU ).
„Ako sa ti páči v Budapešti, Sindi?“
„Poviem ti to úprimne, keď sa večer prejdem v Košiciach po Hlavnej, či po Mäsiarskej a spomeniem si Máraiho, priam ho vidím pred sebou, môžeme komunikovať. Tu sa márne prechádzam po Krisztínavárosi, necítim nič, nevidím nič, čo by mi Sándora pripomínalo...“
Ani pri pamätnej tabuli na fasáde domu v Zárda utcza, poslednom majstrovom bydlisku v Budapešti nemal ten zvláštny pocit spriaznenosti vracajúceho sa Sindibáda s jeho tvorcom, ako hocikde v Košiciach. Platí to aj pre Máraiho bustu v Salerne, či pamätnú tabuľu v Neapoli... Dokonca na brehu Tichého oceánu v San Diegu sa mu tie nekonečné vlny ukrývajúce rozptýlené telo Majstrovo zdali byť bližšie, zrozumiteľnejšie, ľudskejšie, ako tabule a busty hocikde po svete.
A teraz kam? Bolzano, Salerno, Neapol, Berlín, Lipsko, alebo Paríž?
6. Obraz
(Paríž. Sindi blúdi po stopách Máraiho prvého šesťročného parížskeho pobytu 1923 – 28.)
Pôvodne to mal byť len trojtýždňový výlet, ale Paríž si ho podmanil. V kaviarni Dôme si objednáva armagnac... Áno, francúzsky destilát je výborný. V mozgu vyvoláva vlnenie teplej krvi, rozšíri vlásočnice, jeho vplyvom krv, ktorá pumpuje kyslík, živinu vedomia, rýchlejšie dospieva do mozgu... Do elektronického zápisníka si píše slová, citát z knihy Zem, zem: „Všetci opatrujú v duši svoj zvláštny Paríž. Všetci, kto v tomto úžasnom a obdivuhodnom meste boli mladí.“
(On, Sindi je mladý a Paríž sa mu zdá byť cudzí asi tak, ako každé iné európske veľkomesto.)
A predsa to tu na Motparnasse má zvláštnu atmosféru, ktorá možno iba vyplýva z podvedomého pocitu, že sedíte na mieste, kde možno sedával Fitzgerald, Hemingway, Faulkner, Picasso, T. S. Eliot, či Tristan Tzara.
Tu medzi stolmi sa prechádzal bulharský maliar Pascin, ktorý si vyberal modelky medzi tučnými obyvateľkami okolitých bordelov a potom sa obesil v jednom spustnutom ateliéri v susednej ulici. Tu huhňal maďarský maliar Tihanyi, ktorý bol hluchonemý štvorjazyčne...
Zvláštny Majstrov smutný humor, pretkávaný zvláštnou nostalgiou bol rovnako podmanivý, ako jeho úprimné priznanie: „Hľadal som svoj Paríž, avšak toto veľké mesto, áno, tento veľký národ teraz, pri opätovnom stretnutí, na mňa pôsobil cudzo...“ V Taliansku túto cudzotu nikdy necítil, dobrosrdečná ľudskosť Talianov sa nezmenila ani za vojnových útrap...
(Sindi listuje v knihe Zem, zem a popíja kávu. Za oknom Paríž šumí svojím sviatočno-všedným životom.)
Ktovie, možno by Majster s niektorými svojimi tvrdeniami dnes už nesúhlasil. Ale, možno je to inak. V tom obrovskom množstve textu, ktorý napísal, sa často vracia späť, upravuje to, čo už povedal, zmierňuje, alebo zdôrazňuje svoje predošlé tvrdenia, dokresľuje farby, odtiene, spochybňuje, aby nastolil nové otázky, ktoré potom zodpovedá raz tu, raz tam, v texte často aj akoby nemiestne, nečakane, proti logike chronologicky riešených záznamov, proti pravidlám dobrej prózy, no možno práve on tú literárnu prózu zdokonaľuje, čo si všimli čitatelia aj kritici po celom svete a jeho knihy vychádzajú stále v nových vydaniach v nových jazykoch... Paríž! Určite, Praha, Viedeň, Lipsko, či Berlín Franza Kafku, alebo Thomasa Manna má svoje čaro, ale Paríž je Paríž! Tu aj vážne môže byť smiešne a zo smiešneho sa stáva vážne, čo je v Nemecku vylúčené. Tam sa vojna brala vážne, veľa sa o nej hovorilo a kým Nemci zvyšok sveta neprestajne informovali o svojej rastúcej vojenskej sile, na Západe sa im smiali. „Múdri, bohatí a schopní Francúzi nečinne vyčkávali deň, v ktorom padne Francúzsko a celá západná Európa. Legenda o nezničiteľnosti Maginotovej línie paralyzovala dušu francúzskej armády i obyvateľstva za frontom...“, spomína spisovateľ v Košickej pochôdzke. A keď tá hrôza skončila, prichádza na skok z Budapešti, ktorá už mieri do jarma novej komunistickej totality, aby to videl takto:
„Zdalo sa mi, v Paríži a všade inde na Západe, že ľudia chcú pokračovať v diani svojho života tam, kde boli pred vojnou prerušení. Všade cerili zuby zatuchnuté zvyky, rozhlodané názory, skostnatené utkvelé myšlienky. Najväčšie nešťastie, ktoré dosiaľ na ľudské plemeno doľahlo, druhá svetová vojna, táto katastrofa apokalyptická i svojimi rozmermi a vertikálnym ničením, ako by sa svedomia západného človeka ani nedotkla. Po morálnom účtovaní nebolo nikde ani stopy... Západ chcel opäť „bezpečnosť“ stoj čo stoj – pretože sa nikto nepoučil a nikto nechcel vedieť o tom, že bezpečie nemožno získať násilím a účelovým komolením faktov.“
7. Obraz
(„...V Talianoch sa nemýli,“ rozmýšľa Sindi a v tomto duchu píše email z Neapole).
„Vieš, Lola, ako to tak podrobnejšie, takpovediac z vnútra všetko sledujem, zdá sa mi, že sa Márai vo svojich hodnoteniach občas aj pomýlil, ale spôsob akým ich napísal, ten je jedinečný. Napríklad Taliani, celkom verím tvrdeniam o ich srdečnosti, ale najmä o tom, ako mu v rozhovoroch húževnato tvrdili, že najprv boli všetci fašisti a potom všetci partizáni. Zdá sa mi, že tu všetci zostali v odboji proti akejkoľvek moci a autorite, ale keď sa jej sami zmocnia, sú s ňou okamžite lojálni. V Berlíne som cítil niečo iné, nazval by som to nádych disciplíny, akúsi dispozíciu k zvládnutiu moci. Myslím, že tak to vnímal aj Majster, Taliani mu ako humanistovi boli sympatickí predovšetkým pre svoju renesanciu, možno aj pre srdečnú a temperamentnú povahu.“
Temperament, srdečnosť... prečo nie. Bol bohém, popíjal, pofajčieval, miloval ženy a víno, napríklad taký Šomlósky rizling o ktorom v jednej svojej eseji píše: „V šomlóšskom víne prebývajú najušľachtilejšie vlastnosti Maďara: východná múdrosť a západná vzdelanosť. Je v ňom čosi z ázijského pokoja a európskej zvedavosti. Je to najlepšia zmeska, vína aj človeka...Treba mať rád život, netreba si všímať úsudok sveta. Všetko ostatné je márnomyseľnosť.“
Víno a meštiacky poriadok však v skutočnosti veľmi neladia. Radosť a zábava nebývajú vždy v súlade s poriadkom, ako si ho sám predstavoval, ako ho sám uznával a ako o ňom vo svojej Knihe byliniek píše: „Zistil som, že v základni ľudského života sa nachádza poriadok. A pretože ľudský život je najzložitejšou formou prejavu Stvorenia je pravdepodobné, že poriadok jestvuje aj inde, aj vo svete prvotnejšieho a jednoduchšieho bytia, aj v ríši minerálov, mývalov, obojživelníkov a planét. Vo všetkom je poriadok, veci sa k nám dostávajú aj vtedy, keď nehneme ani prstom, a poriadok je aj v tom, že občas pohneme prstom, alebo dušou s tým úmyslom, aby sa k nám veci dostali, aby sme sa my dostali k určitým situáciám, ľuďom, myšlienkam, s ktorými máme osobne, neodkladne do činenia. Vo všetkom je poriadok – verím v to.“
/Sindi si poznamenáva/: „Kde inde ako v Taliansku sa lepšie rozmýšľa o živote a víne, o radosti a žiali, o pôžitkoch a utrpení? Nečudujem sa, že práve tu sa inšpiroval k románu Krv svätého Gennara, ktorý chce spasiť svet obeťou vlastného života. Možno aj Majster svoj dobrovoľný odchod zo života vnímal ako istý druh obete, ktorú prináša na oltár poznania bolesti a márnosti ľudského snaženia...“
8. Obraz
Ako bolí emigrácia, o tom píše neustále, v každom diele aspoň zmienka o bolestiach Maďara, bez vlasti a bez domova. O nedokonalostiach osamelého materinského jazyka, ktorý brúsil k neuveriteľnej dokonalosti, v cudzojazyčnom prostredí. Píše a hovorí po nemecky, aj po francúzsky, či taliansky, ale vyberá si materčinu, pretože iba ona mu umožňuje písať krvou a srdcom o podstatných fundamentoch svojej mysle.
Také chcelo byť celé Dielo Garrenovcov, rodový román o Košiciach, óda na nenávratne odchádzajúci meštiansky poriadok v ktorom boli veci vždy na svojom mieste a čo nebolo, to tam starostlivo ukladal, aj keď sa nedalo. Prelom storočí, v ktorom sa narodí v sebe skrýval výzvu k novej humanite, v ktorú veril, no ktorá sa nenaplnila. Najprv útek z rodného mesta, potom vojna, potom opäť vojna a po nej ďalšia totalita. Stredná Európa s Horným Uhorskom ktorému dôstojne trónili milované Košice, sa rozsypala pod nájazdmi barbarov a dobyvateľov a zlodejov a vrahov. Namiesto radostného nádychu po roku 1948 nové sklamanie a žiaľ, ústiaci v definitívny únik.
„V Maďarsku, Poľsku, Československu, Rumunsku, Bulharsku – rovnako ako skôr v pobaltských štátoch – sa komunisti o sympatie obyvateľstva nestarali. Plány, podľa ktorých boli predpisovo vykonávané násilnosti, boli monotónne, všetky na jedno kopyto: úradník, ktorý vypracovával v Moskve vykonávacie pokyny sa domnieval, že to čo je účelné vo Varšave, bude rovnako dobre v Budapešti, alebo v Sofii. Tých, ktorí vypracovávali plány na boľševizáciu okupovaného územia, nezaujímala rozmanitosť ľudí, pestrosť rás, jazykov, kultúrnych okruhov a spôsobov života. Rovnaké nariadenie niekedy súčasne vyšlo v maďarských novinách a v českej, bulharskej, alebo rumunskej komunistickej tlači. Veľký plán, ktorý odborníci v Kremli formulovali tak skvelo, nemal čas starať sa o jemné rozlišovanie podrobností.“
/Sindi telefonuje/: „Jemná duša autora, humanistu a estéta rezonujúceho s každým záchvevom signalizujúcim tendenciu k neporiadku, neuniesla pokračujúce peklo neslobody. Už je mi úplne jasné, že v Európe, ktorú nadovšetko miloval, sa on pravoverný Európan, už ďalej nemohol zdržiavať. Preto definitívne odchádza do USA.“
/Hlas v telefóne, literárny vedec?!/: „Gratulujem k historickému literárnovednému objavu, Sindi!“
Nie heroicky Odyseus, hrdinský bojovník, na dlho odtrhnutý od domova, ale neustále domov sa vracajúci a na more opäť a znova odchádzajúci a po dobrodružstve a poznaní túžiaci, Sindibád - taký je Majster. Jeho život nie je hrdinský epos, ale tragický príbeh. Jeho dielo poklad, ktorý ľudstvu zanechal.
9. Obraz
„Haló, Lola, vedela si, že Máraiovci mali aj vlastného syna? Narodil sa vo februári roku 1939 a po niekoľkých týždňoch zomrel. Táto trauma sa im stala genetickým kódom.“
„Spojilo ich to ako večné nezničiteľné puto. Viem, že všetko čo napísal, skôr ako s tým išiel von, najprv prečítal Lole, jej názor bol pre majstra rozhodujúci. Vidíš Sindi, zober si z toho príklad.“
„Sindibád sa vracia domov, milá moja. Do parného kúpeľa a k poháriku vína... Z Ameriky do starého Uhorska, pretože, ako píše Majster, iba starom Uhorsku vedeli ľudia mlčať, iba Sindibád a jemu podobní vedeli, že táto krajina je v srdci smutná.“
Trvalý smútok v srdci – ťažký ortieľ pre spisovateľa. Je prítomný v každej knihe, možno práve preto sú všetky tak zvláštne, až nepochopiteľne, pre celý svet príťažlivé. Tam kde sa snaží byť svetový, moderný, kde píše o svete, triler či detektívku, tam čitateľský záujem klesá, ale kde je doma a píše o domove, o svojom svete odchádzajúceho meštianstva – tam ho milujú a čítajú bez rozdielu národnosti, či jazykovej príslušnosti. Otázky ktoré nastoľuje, zodpovedá len čiastočne, neúplne, ale akoby programovo, pretože tak ako v knihe Eszter, či v románe Sviečky dohárajú, necháva človeka s jeho večným tajomstvom bez odpovedí – nie je to nutné, vedieť všetko a na všetko odpovedať, lepšie je ak sa dá čestne zúčtovať s minulosťou. Detstvo sa pominulo, Košice už nemajú v sebe ten vzrušujúci náboj.
/štylizovaná retrospektíva/: Obrázky starých Košíc... Sándor Márai premýšľa v košickej kaviarni Európa ešte v roku 1945, keď píše prvé stránky hry Kúzlo:
„...kúzlo starého kúzelníka už nepôsobí. Čas si berie svoju daň.“
/Hlas, znejúci z rádia (Slobodná Európa), úryvok z jeho drámy Košickí mešťania/: „Choď vždy na západ a nikdy nezabudni, že si prišiel z východu..!“ Ten hlas má svoju silu v rokoch 1948, 1956, 1968 a 1989, ale on to už nevníma. Vytrhnutý spod ochranných krídiel materinského jazyka, v hlbokej depresii, smútiaci za zosnulou manželkou Lolou a potom aj za synom Jánosom, 15. januára 1989 píše do svojho denníka posledný záznam: „Čakám na povolávací rozkaz, neurgujem, no nesnažím sa ho ani oddialiť... Je čas.“
21. februára 1989, krátko popoludní, si revolverom strieľa do hlavy... Sindibád sa navždy vracia domov. Smútočný rozlúčkový obrat so spisovateľom sa koná o dva dni neskôr v Merkley Mitchell Mortuary v San Diegu. Rozlúčkovú reč prednáša jeho 19 – ročná vnučka Lisa Marai.)
Epilóg
New York, to sú stovky miest v jedinom meste. Megapolis ktorá sa nedá obsiahnuť jedným objatím, pohľadom, ani jediným životom.
Sindi prechádza Centrál – parkom, v internetovej kaviarni si na Googli vyhľadáva heslo Sándor Márai, writer... /Do diktafónu/: „Je tu toho veľa, keď človek sústredene hľadá, určite viac v angličtine ako v slovenčine, ale o jeho pobyte v Amerike sa cez internet človek aj tak veľa nedozvie.“
/Prechádza Manhatanom, v ruke mikrofón, zastavuje náhodného chodca, ktorého tvár je neidentifikovateľná, nejasná/:
„Dobrý deň, prepáčte, poznáte Sándora Márai? Bol to spisovateľ, z Európy... Počuli ste už niekedy toto meno? Nie? Tak ďakujem..!“
Old Town v San Diegu. Drevené mólo vedie k reštaurácii postavenej na koloch, v mori. Oceán šumí do súmraku. V Sindiho mysli prebieha projekcia spomienok z cesty po stopách spisovateľa, cez jeho portrét na pozadí sa prelínajú obrázky z Paríža, Neapola, new Yorku a obálka knihy Krv sv. Gennara...
... Svet nestojí o spásu, ide si samospádom po svojej ceste k nejasnému cieľu. K výraznejšej ľudskosti, k zreteľnejšiemu humanizmu!?
Záver
Nie je pravda, že svet je bezhranične veľký. Svet je pre človeka presne taký veľký, do akej miery sa podobá jeho spomienkam z detstva.
© Tibor Ičo
Lesnícka č. 5
040 01 Košice
icotibor@gmail.com
tel: 0918 352 232
