Muránsky hrad čaká na turistov

Súčasná svetová ekonomická kríza nepraje tradičnému poňatiu cestovnému ruchu. Ľudia poväčšine šetria a hľadajú lacnejšie destinácie, všeobecne žiadaný luxus je na ústupe, hľadá sa dobrodružstvo, spojené s odhaľovaním tajomstiev, teda turistika, ktorá prináša skôr zážitky ako hedonizmus. Je iba otázkou času, kedy sa povaľovanie na morských plážach zadefinuje ako okrajový produkt turistického priemyslu a ľudia začnú vyhľadávať iný druh relaxu, aktívnejší, zaujímavejší, v našom prípade aj bezpečnejší a lacnejší. Práve Slovensko by mohlo byť skutočným rajom zážitkovej turistiky a bezpečnou oázou aktívneho oddychu. V strede Európy, zastrešené jej ekonomickými, politickými i bezpečnostnými štruktúrami, ponúka nevšednú prírodu a stále ešte „neznámu“ krajinu lesov, pralesov, hôr, údolí, etnografickej i kultúrnej rozmanitosti a pestrosti, aká sa na tak malom priestore nachádza len málokde. Zabudnime na bratislavské, košické či tatranské hotely, skúsme sa pozrieť dovnútra krajiny, do jej samotného srdca, napríklad na Muránsky hrad. Pre turistu je tu nachystaný exteriér, akému v Európe niet páru: malebné krasové územie v západnej časti Slovenského Rudohoria, Muránska planina, plná stále neprebádaných jaskýň, tiesňav, skalných veží a brál, s malebnými zrúcaninami rovnomenného hradu. Jedného z najväčších a najvyššie položených v strednej Európe, nalepeného na skale Cigánka, opradeného množstvom tajomstiev a povestí, s históriou, ktorá vyráža dych. Toto dnešné rumovisko, bolo kedysi prekvitajúcim sídlom povestnej Muránskej Venuše, gemerskej krásavice, o ktorej snívali najurodzenejší šľachtici 17. Storočia, Márie Séčiovej (Széchyovej). Hoci príbeh samotného hradu siaha hlboko do 13. storočia, práve v postave Muránskej Venuše zosobňuje všetku tu dynamiku doby, ktorej bol stredobodom. Manželom Márie Séčiovej bol najprv hradný kapitán Štefan Bethlén, ale aj neskorší uhorský palatín, vodca sprisahania proti kráľovi Leopoldove I. a bývalý kapitán fiľakovského hradu František Wesselényi. Krásna Mária bránila hrad pred útokmi kráľovských vojsk, ale napokon upadla do zajatia a hrad bol zničený. Jeho príbeh je spojený aj s Nemeckým rádom rytierov, ktorí mali materské sídlo v Jeruzaleme, s Jánom Jiskrom, vodcom bratríkov, ktorí hrad obsadili, ešte skôr patril lúpežným rytierom Bašovcom a pred tým Bebekovcom, bol útočiskom aj pre vodcov protihabsburgských povstaní Imricha Thökōlyho a Františka Rákocziho II., a naposledy (záver 19. storočia) majetkom rodiny Coburg – Koháryovcov, ale to už len ako rumovisko. Dnešné zrúcaniny, na brale zvanom Cigánka, už v ničom nepripomínajú slávnu a pestrú minulosť hradu. Názov samotného brala, na ktorom hrad stojí, sa viaže k legende, podľa ktorej bývalý kapitán hradu, po tom ako sa oženil s miestnou cigánkou, nechal ju neskôr pre neveru, zvrhnúť z hradnej skaly.

Námetov pre lepší marketing je tu ako maku: malebná príroda národného parku, dramatické povesti, búrlivá história, atraktívne osobnosti a mohutné zrúcaniny priam nabádajú k lepšiemu využitiu tejto lokality pre turistické účely. Obyvatelia miest, tí ktorí sa nasýtili pláži a hotelov a ktorí tvoria najpočetnejšiu klientelu cestovných kancelárií celého sveta, dnes hľadajú pre svoj oddych nielen krásnu prírodu, ale i príbehy. Ak je to príroda navyše neznáma, s nádychom divočiny a príbehy dobrodružné, dramatické i tragické, vytvára sa priestor pre úspešnú destináciu. Muránska planina, so svojim hradom je takouto príležitosťou pre turistov dychtiacich po menej známej a nedotknutej prírode, po dobrodružstve a nevšedných zážitkoch. Smutným obrazom súčasnej biedy cestovného ruchu na Slovensku je nielen neprehľadné hradné rumovisko s neuveriteľnými orientačnými tabuľkami osadenými v divokej burine, ale aj chátrajúca chata Zámok priamo pod hradom, štýlová budova, ktorá by mohla byť skvelým zázemím pre turistov, prechádzajúcich Muránskou planinou a stúpajúcich na hrad.

Výzva pre štátne organizácie podporujúce cestovný ruch: bola by škoda, aj napriek kríze, nechať všetko iba na chudobnú obec Muráň, ktorej ekonomické sily zďaleka nestačia na sprístupnenie ruín niekdajšieho hradu tak, aby sa stali pre svojich návštevníkov lákadlom i hlbokým zážitkom. Žiaľ, to čo je dnes v zrúcaninách pre turistov k dispozícii, je skôr paródiou historickej atrakcie, ako skutočným turistickým magnetom.

Príbeh mesta Mostar

...Skokan sa pripravoval dlho, možno až pridlho na vkus bežného turistu. Aj sme sa poniektorí stavili, či skočí, alebo nie. „Je to iba šou, nakoniec neskočí, veď to je o život, je to len taký miestny marketing,“ tvrdil môj spoločník na nedávnej ceste do Bosny a Hercegoviny. Vedel som že skočí, už som to raz videl, ten skok, ale zaujala ma tá myšlienka o „marketingu.“ Tak ak je toto marketing, nuž potom stojí za túto moju reportáž...

Príbeh mesta Mostar je úžasný: boľavý, krásny, vznešený, dramatický, povzbudivý aj inšpirujúci... Začal v stredoveku a nepretržite trvá dodnes.

Mesto Mostar v Bosne a Hercegovine získalo svoje meno ešte za Osmanskej ríše v 16. storočí a to vďaka svojej najslávnejšej centrálnej stavbe – odvážne klenutému kamennému mostu z bieleho mramoru, vypínajúcemu sa do výšky nad riekou Neretvou. Postavil ho turecký staviteľ Mimaj Hajrudin za vlády sultána Sulejmana Nádherného (Veľkého) a vďaka svojej podmanivej kráse, malebnej architektúre a elegancii, sa stal pýchou mesta. Prežil vyše 400 rokov invázií, živelných pohrôm, útokov a ničivých nájazdov rôznych dobyvateľov tohto regiónu, no v roku 1993 tento starobylý most, symbolizujúci etnickú rôznorodosť Bosny a Hercegoviny bosnianski Chorváti, v snahe zlomiť odpor moslimov v Mostare, zničili. Bolo to 9. novembra, keď presne mierená strela z tanku túto nádhernú spojnicu medzi východnou a západnou kultúrou premenila na zrúcaninu. Symbol priateľského spolunažívania kresťanov a mohamedánov na oboch brehoch malebnej rieky sa stal smutným symbolom nezmyselnej vojnovej brutality. Násilie pokorilo porozumenie, aby napokon predsa len kapitulovalo. V roku 1997 začala rozsiahla rekonštrukcia tejto jedinečnej pamiatky svetovej kultúry a zo dna Neretvy začali stavitelia vynášať starobylé trosky. Obnova mosta stála 15 miliónov dolárov, ktoré darovali spoločne USA, Turecko, Taliansko, Holandsko a Chorvátsko, s prispením rôznych mimovládnych organizácií a jednotlivcov. V roku 2004 bol most obnovený opäť za pomoci tureckých staviteľov a 105 – tisícový nádherný Mostar získal znovu svoj hrdý symbol, ktorý sa rok na to dostal aj do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Mostar, rozstrieľaný a dokaličený, povstal z trosiek ako bájny vták Fénix z popola a opäť hlása svetu nádejnú zvesť o vzkriesení mierového i priateľského spolunažívania kresťanov a moslimov, v multietnickej spoločnosti.

Tento úžasný príbeh mosta, ktorý dal meno i osud svojmu mestu, dnes korunujú odvážni skokani, ktorí skáču z 20 metrov vysokého mostného oblúka do čírych vôd rieky Neretvy a priťahujú zraky turistov z celého sveta. Skokani z Bosny, Chorvátska, Srbska a Čiernej Hory sa odvážne vrhajú do hlbín pod mostom a ľudia z celého sveta ich pozorujú zo zatajeným dychom. Nenávisť bola porazená, zvíťazil nielen marketing ale aj sila ducha človeka, ktorého nezlomili ani kruté príkoria vojny, ani náboženská neznášanlivosť, ani etnická či kultúrna rozdielnosť. A je to úspešný príbeh v každom smere. Do regiónu sa vrátila ľudskosť a s ňou i davy turistov, ktorí viac ako diery po strelách v stredovekých múroch mesta, pozorujú skokanov z mosta a tešia sa z prechádzok pomedzi bazármi priľahlých orientálnych uličiek.

Nezaujatý pohľad na dánsky blahobyt

Den Gamle By, The Old Town, či skanzen, tak všelijako možno nazývať Národné múzeum histórie urbanizmu a kultúry v mestskej časti Viborgvej v druhom najväčšom meste Dánska, Árhuse. Mne pripomínalo tiež panoptikum, pôsobivé, zvláštne, tak trochu uletené, slovom Dánske. Alebo presnejšie, Jútske, pretože všetko údajne najdánskejšie sa nachádza v Kodani. Toto múzeum vystihuje dánsku dušu asi najlepšie: je priestranné, zahalené do starých tajomstiev, kuriózne, bizarné, zakonzervované, dokonalé, liliputánske, vyslovene Andersenovske.

Keď som si prezeral tie uhladené červeno biele fasády, dokonalé tehlové múry, staré čisté komnaty, v ktorých panovalo zvláštne šero, v nich hodiny od výmyslu sveta, hračky všetkých možných druhov a tvarov, porcelánové figúrky, kostýmy, strieborný riad, naftalínové postavy z osemnásteho storočia v priam životnej veľkosti, zrkadlá verné i deformujúce, zmocnila sa ma akási posvätná úcta a rešpekt pred svetom, ktorý ten fantastický rozprávkar tak verne vtisol do mojich spomienok a predstavivosti. Čo by bránilo napríklad Košiciam, vybudovať si takýto skanzenový a živý Old Town? Napokon, ak by sa bola dotiahla myšlienka bývalého primátora a dnešného prezidenta SR Rudolfa Schustera s Hrnčiarskou ulicou, práve tam by malý, no živý košický Old Town mohol mať svoje ťažisko a lákať turistov z celého sveta. Tak ako sa to darí tomu v Arhuse. Nikdy som tu ešte nebol a predsa som mal pocit, že to všetko som už videl, kedysi strašne dávno, zahalené rúškom mnohých rokov.

Takže, Dánsko tak ako som ho nedávno videl, je krajinou Hansa Christiana Andersena a lega. Zem plochá ako stôl, zelené lúky plné dobre živených pasúcich sa kravičiek, lodí, prístavov a námorníkov sa mi akosi stratila z dohľadu. Na hustých trávnikoch tiahnúcich sa donekonečna, kam až oko dovidí, majú domovské právo kravičky. Ľudí len tak, vo voľnej prírode nenájdete, piknik pod holým nebom sa odohráva v prísnom súkromí privátnej záhrady, dvora, či pozemku. Veru, životný štýl od čias Vikingov tu zaznamenal ohromné zmeny. Obyvatelia tohoto majestátneho Legolandu dnes uprednostňujú bravčové pred hovädzím, kravy pôsobia v tom celoplošnom záhradnom exteriéri skôr dekoratívne, ryby sa nejedia a namiesto lodí sa stavajú ohromné mosty, najväčšie na svete. V čase mojej návštevy slávnostne otvárali najnovší a najväčší, spájajúci krajinu so Švédskom. Štát, ktorý sa zľakol Eurozóny (svojím osvedčeným korunám veria viac ako Euru) a odmietol ju nedávno v referende, patrí so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov k najmenším v EÚ, ale aj k najbohatším. Dáni si svoje kráľovstvo dobre strážia. Jeho uhladená, nenápadná, pritom výstavná i vkusná demokracia by mohla byť poľahky ďalším exponátom v Den Gamle By, pretože oni si ju naozaj opatrujú a rozmaznávajú ako relikviu. Doviedol ich k tomu všeobecný blahobyt, najvyšší princíp tunajšej ekonomiky a spoločenského života, najpoprednejšia priorita. Ale, Dánsky blahobyt je iný, ako ten náš obmedzený slovenský, či veľkopansky nemecký. Nie je taký okázalý, vyznáva sa poväčšine doma, v súkromí útulného, prízemného, na pohľad skromného, dreveného domčeka, ovenčeného štátnou vlajkou a priľahlým dokonalým trávnikom.

Z diaľky to vyzerá ako stavebnica z lega, dokonca aj z blízka by ste poľahky mohli podľahnúť optickému klamu, že ste len jednou z figuriek v skladačke. Akurát ste živí. Uzavretí Dáni sú naozaj živí. Žijú v štrnástich regiónoch (V. Nižňanský by povedal, že vyšších samosprávnych územných celkoch) nazývaných amterne, v 275 strediskových samosprávach, ktoré volajú kommuner, v mestách ktorým nenápadne vládne borgmester a o kodaňskú vládu regeringen i tamojší parlament folketinget, sa vôbec nestarajú. Keďže v Dánsku podľa moderného zvyku rodín obaja rodičia pracujú od rána do večera, starostlivosť o ich potomkov preberá kommuner, ktorá dieťaťu okamžite prideľuje zdravotnú sestru a rodičom sociálnu poradkyňu. Kariérna matka nemusí mať obavy a po pracovnej dobe môže v mestskej rade pokojne diskutovať o vyjasňovaní pravidiel spolunažívania Dánov, čo je proces, ktorý v tejto krajine trvá nepretržite od čias Vikingov. Dáni svoju demokraciu nevytvárajú v parlamente, ale práve v kommuner, kde zvažujú rôzne metódy kontroly politikov, najmä sa starajú aby poslanci vo folketingete, nedbali len na popularitu. Zistil som, že bohatí a úspešní Dáni menej holdujú rybolovu (dánsky Fiskeri) či jachtingu po mori (dánsky havet) a viac surfovaniu na internete v tichom prítmi svojej izby. Vedľa sa hrajú ich deti pri monitoroch s počítačovým legom, pretože už dávno pochopili, že žiadna fyzická skladačka sa tej virtuálnej nevyrovná. Demokraticky založení Dáni dnes vedia, že ľudové zriadenie, čo ako spravodlivé, ešte nemusí byť zárukou skutočnej demokracie, tou je pre nich civilizácia. Samozrejme dánska, reprezentovaná občanom - Dánom, ako jej cieľom. Demokracia teda potrebuje demokratické pravidlá hry a výživné prostredie pre ich chápanie. Iba skutočne civilizovaná spoločnosť môže podľa vzoru Dánska ponúknuť svojim členom výhody nažívania v štáte Dánskom. Spočívajú napríklad v inflácii, ktorá nikdy neprekročila 3 %, najnižšej mzde vo výške 1 milióna Sk ročne, či v prídavkoch na deti, ktoré sa pohybujú vo výške okolo 50 tisíc Sk mesačne. Výhodou môže byť aj takmer 90 - percentná príslušnosť Dánov k ich protestantskej cirkvi, zjednocujúca národ spolu so štátnou zástavou a kráľovnou, no a v neposlednom rade tiež priemerná ročná mzda pracujúceho Dána, okolo 2,5 milióna Sk. Hmatateľnou nevýhodou je ťažko zohnateľný alkohol, najmä ten tvrdší, ktorí si tu kupujú najmä pred víkendom, v ohromných supermarketoch, určite na dlhý čas dopredu. Keď Dán zoženie alkohol, začne sa zabávať, bez ohľadu na čas a miesto, kde sa práve nachádza. To povestné: spitý ako Dán, už neplatí, to sa skôr priatelia vytešujú z fľašky, ktorá koluje celé hodiny medzi nimi, potom ju nedopitú vylejú a zahodia spôsobne do kontajneru určenému pre separovaný zber odpadu. Jednoducho, zabudli piť do nemoty a v tom zhone sa im ani nežiada. Výlety za alkoholom do Holandska, či Nemecka patria minulosti. Dnešný Dán chce žiť bdelo prítomný, chce rozhodovať o svojom živote v pohode a nerád by čosi odpustil štátu, keby ten urobil chybu. Takže, povedzme si na rovinu, porekadlá v štýle: pije ako Dán, patria minulosti, tento bezodný apetít korunovaný smädom po alkohole sa privlastňuje zásadne Rusom a podľa najnovších poznatkov a skúseností aj ojedinelým slovenským návštevníkom Dánskej krajiny.

Najlepšie ju vystihol už dávno český spisovateľ Karel Čapek: „Vo všetkom krotká, milá a láskavá, mierna a decentná krajina. Človek by ani nepovedal krajina, ale skôr veľký a dobrý statok, na ktorom si dal sám Stvoriteľ záležať, aby ho zvelebil a aby sa na ňom pekne hospodárilo.“ Dodám len, presne tak, Dánsko je ten sen, ta ilúzia ktorú môže mať slovenský hospodár o blahobyte, radosti a spokojnosti. Dánsko, s celým priehrštím svojich špecifických, podľa mňa prevažne psychologických a psychiatrických problémov, ostáva navždy veľkým snom všetkých milovníkov pokojného života v kruhu rodiny, medzi kravičkami, uprostred krajiny ktorá je jedným veľkým zeleným, uhladeným parkom, kde nikdy nikoho ani len nenapadne zahodiť špaka len tak, voľne do krajiny, na zem, kde zem je požehnaním a teší sa tej najväčšej úcte akú si len možno predstaviť. Dánsko je zem kde reálny život vyprovokoval na svetlo sveta umenie, ktoré svojou silou, intenzitou vplyvu, naliehavosťou a mocou nemá obdobu, pretože prekračuje skúsenosť zvanú čas a priestor, vymyká sa slovám a zasahuje tú oblasť nášho vedomia, o ktorej, myslíme si, nevieme, ktorá je v hlbinách nášho bytia, našej psychiky. Tá uhladenosť krajiny, ten láskavý úsmev dánskej lúky, dánskeho lesa ktorý je vlastne naveky len starostlivo opatrovaným parkom, rajom na zemi, napomína v každej chvíli každého kto rozmýšľa v povrchných, stratených dimenziách: postoj a teš sa z toho čo Boh ponúkol tebe a tvojím blížnym, tebe a tvojej rodine, ľuďom, aby mohli žiť dôstojný, krásny život.

Začínal som panoptikom v Árhuse, tým ich útulným mestským skanzenom v Andersenovskom štýle. Skončím psychiatrickým historickým múzeom a Psychiatrickou historickou klinikou, tiež v tom istom meste. Sú to zariadenia, ktoré v Dánsku určite nie sú ojedinelé a pribúdajú ich pokračovatelia bez prívlastku historický. Každá z kommuner má plné ruky práce, aby uspokojila potreby všetkých pacientov pre tento druh liečby. Ľudí s depresiami, aj vážnejšími psychickými poruchami pribúda, s čím sa v tejto požehnanej krajine netaja. Dušena rovnováha je ideálny stav, nie každému sa ho podarí dosiahnuť, v každej situácii. A život je dosť zložitá situácia. V Dánsku aj na Slovensku, v Kodani aj v Košiciach. Je to celospoločensky problém, ten rozmach depresie, akási diagnóza blahobytu, garantovaného síce štátom, ale ktorý si samosprávy riešia po svojom, v tichosti, sami, pričom položka, ktorú na prevádzku týchto kliník a ústavov odvádzajú každoročne z rozpočtu, je jedna z najvyšších. Vari preto sa s takým nadšením odreagúvajú v záplave zábavných parkov, roztrúsených po všetkých dánskych ostrovoch. Sú ich stovky: Bonbon land, Lalandia, Knuthenborg, Natur Bornholm, Tivoli…

V jednom som bol, Bakken, severne od Kodane, no poviem vám, tam bolo bláznovstva pre celý jeden kontinent. Kdeže sú časy Karla Čapka, popisujúceho vo svojom cestopise Tivoli ako mesto hojdačiek, strelníc, fontán, krčiem, atrakcií, ľudovej bujnosti priam sviatočnej. V Bakkene sa ľudia zabávali priam zúfalo, zanovito, kŕčovito, s akousi urputnosťou ktorá sa im zračila z tvári už pred vchodom do parku. Jednoducho, vchádzali tam odhodlaní na všetko, rozhodnutí vyhodiť si z kopýtka tým najšialenejším spôsobom, za každú cenu, nech to stojí čo to stojí, nech sa deje, čo sa deje, veď na to majú! A potom, prihlušení tým rachotom, buchotom, explóziami, streľbou, vreskom, jasotom, hýkaním, oslepení divokou hrou svetiel, ohňostrojov, farieb, prekročili východ a usporiadane, v tichosti, až s akousi dojemnou pokorou a poslušnosťou nasadli do svojich áut a vracali sa do vysvietenej, dôstojnej, zlatom obloženej Kodane. Takže, nech sa to vezme tak, či onak, ten všeobecný dánsky blahobyt má svoje čaro, o akom sa „blahobytným“ na Slovensku ani nesníva.

Lenže, toto naozaj nechcela byť kritika jednej európskej liberálno - protestantskej blahobytnej demokracie. Dáni majú to, čo si vytvorili. Sociálny kapitalizmus, ktorý si dnes užívajú, sa zaobišiel bez zhubných komunistických experimentov, čím si ho uchránili a rozvinuli do podoby, o akej sa nám, pamätníkom socializmu na Slovensku ani nesnívalo.