Smrtiace pohyblivé piesky

Bohovia na Olympe majú asi radi čierny humor. Pod najvyšším vrcholom Grécka, s večne bielou čiapočkou, zahalenou zvyčajne do temných mrakov, sa nachádza krásna pláž Neoi Poroi, pripomínajúca smrtiacu orchideu. Jej krása vábi turistov z celého sveta napriek zlej povesti, ktorú si vyslúžila. Je totiž veľmi nebezpečná. Mení sa z hodiny na hodinu, posúva, zdvíha, pláva…Spôsobujú to pohyblivé pieskové duny, ktoré na prvý pohľad vyzerajú veľmi impozantne. Severozápadný vietor vejúci od mora zdvíha na týchto nevyspytateľných miestach vysoké vlny, ktoré vás potiahnú od pobrežia aj s plážovým pieskom, na ktorom ležíte. Všetko sa to deje neuveriteľne rýchlo a zákerne. Vedel by o tom rozprávať môj zvyčajne mlčanlivý syn, ktorého walkman sa už niekoľko rokov prepadáva do pohyblivých pieskov stále hlbšie a hlbšie. Šiel si zabehať po pláži a počúval pri tom Theodorakisov song „Strose to stroma sou.“ Napravo sa naň prísne pozeral Zeus z Olympu, ktorý si ešte z rána nestihol prehodiť svoj tmavý plášť z mrakov a Mišo z neho nedokázal spustiť zrak. To, že sa ocitol v nebezpečnej zóne zistil, až keď sa pohyblivé piesky pláže začali prepadávať pod jeho nohami. „Mal som pocit, že bežím po mori,“ spomínal neskôr. Vlny sa pohrávali s pieskom ktorý sa pod ním roztváral a on klesal stále hlbšie a hlbšie, až si uvedomil, že sa topí v sypkom pobreží, prečesávanom vlnami. Keď bol v ňom až po krk, pudovo sa vytrhol z tohoto smrteľného objatia a vrhol sa po smere vĺn, ktoré ho vytiahli z nachystaného hrobu a vrhli na šíre more. Tak sa akoby zázrakom zachránil a neskôr nám o tom rozprával. Šiel som sa na tie pohyblivé piesky pozrieť a zamrazilo ma. Pazúry vzdúvajúcej sa a klesajúcej pláže uchmatli všetko, na čo dosiahli. Zmizol tam synov walkman a keď som tam hodil kus dreva vyplaveného morom, prepadlo sa tiež. Okamžite a nenávratne. Ktovie, čo všetko sa už na týchto miestach odohralo, rovno pred zrakmi bohov na Olympe. Spomenul som si na to príšerné miesto, čítajúc správu o ďalších utopených rekreantoch na pláži Neoi Poroi. Milovníci dovolenky v Grécku o nej už aj počuli, no predsa stále láka nových zvedavcov. Utopiť sa v piesku nie je bežná vec. Komu sa toto nešťastie prihodí, zmizne navyše bez stopy. Je to definitívne zmiznutie.

Keď som sa o pár rokov neskôr na chvíľu opäť pristavil neďaleko tohoto príšerného miesta, všetko bolo krásne, žiarivé, sivomodré, voňavé, mierumilovné, ako to už na gréckom pobreží býva. Obďaleč ležalo zopár nadšencov, v blízkosti strašného pieskového prepadliska a kochali sa z adrenalínového pocitu strachu. Pozorovali sme pieskový lievik, ktorý sa stále zväčšoval ako v ozrutných presypacích hodinách. Chlapík s megafónom pokrikoval „Death Dangerous!“, posunkami naznačoval, aby sme sa vzdialili, ale ten pohľad bol fascinujúci. Čo je to za priestor, do ktorého sa valia tony piesku, ako hlboko je, aké sily tam pôsobia, čo sa to tam dolu vlastne deje..? Z ničoho nič sa zdvihli mohutné vlny a husté mračna nad Olympom zasiahli aj oblohu nad morom. Potom to zahučalo, zadul víchor a naraz sme sa ocitli akoby v inom svete, v inej krajine, niekde na okraji mýtického podsvetia. Neviem, či práve niekto opäť nezmizol v smrteľnom zovretí pláže, pretože ľudia tam stáli a nedokázali z toho divadla odtrhnúť zrak. Pohľad do desivých očí smrti je vždy nesmierne príťažlivý. Pripomína to výraz jedovatého hada, ktorého oči vás fascinujú natoľko, že sa zrazu nedokážete ani pohnúť, paralyzovaní strachom, aj úžasom. Ktovie, koľko ľudí už skončilo v útrobách tejto nádhernej gréckej pláže, koľko rekreantov tu našlo večný a definitívny pokoj? Ako blízko vedľa seba stoja krása a záhuba! Zdá sa mi, že to je ten čierny humor antických bohov, ktorí si na týchto nádherných miestach krátia dlhú chvíľu hrôzostrašnými hrami, s nič netušiacimi smrteľníkmi. S naivnými turistami, hľadajúcimi chvíľku mysteriózneho očarenia na smrtiacej pláži, ktorá je na dosah ruky. Mišov walkman je teraz možno až na samom dne sveta, kde si ho zodvihne boh Hádes, predchodca Pluta, vládcu temnôt, aby priniesol trochu radosti do ríše podsvetia.