Môj pohľad

Na počiatku bolo iba živé slovo

Slovo ako základný predpoklad a princíp bytia a vedomia slávi svoj počiatok v období úsvitu dejín ľudskej inteligencie. Interpretované v živej dynamickej podobe rozohralo úžasnú symfóniu dejín a civilizácií, bez väčšej ujmy, bez závažnejších zmien svojho pravýznamu. Napriek tomu, aj keď si ponechalo po stáročia funkciu pomenovateľa pojmov, javov, či vecí najrozličnejšieho druhu, bezpochyby stratilo veľa zo svojej prapôvodnej, mystickej, vznešenej, kontemplatívnej, či transcendentálnej sily. A predsa, sústavným opakovaním, stalo sa dokonalým a nevyčerpateľným. Neskutočnosť vecí okolo nás, hnaných neustálym pohybom, vytvorená nekončiacou premenlivosťou v čase a priestore, umožnila slovu zovšeobecňovať a vyjasňovať tam, kde sa ľudská myseľ zdala byť bezmocná a nejasná. Posvätné slová mali (a niekde stále majú) všetky kultúry sveta, všetky civilizácie. Súviselo to s úctou, ktorej sa slovo tešilo (a niekde sa stále teší) u všetkých vrstiev spoločnosti, ktorá si kedysi práve živým slovom odovzdávala a uchovávala svoje najväčšie poklady ducha, kultúry, histórie. Staroindická védska civilizácia napríklad svoje obrovské eposy (Baghavádgíta, Védy, Šrímadbaghavátan) uchovávala vo večnom a všadeprítomnom živote len v slovnej podobe, ktorú praktikovali kňazi a vzdelanci na rôznych zhromaždeniach, či oslavách. Písomná podoba eposov prišla až oveľa neskôr. Okrem dobrej pamäti to vtedajšie dávne kultúry usvedčuje aj z veľkej úcty k hovorenému slovu, ktorého význam a sila pretrváva v niektorých oblastiach Indie dodnes. Tradícia sa vzpiera modernej realite. Pragmatická Čína vynálezom papiera postupne vytláča aj z Ďalekého východu živé hovorené slovo ako dôležité interpretačné a informačné médium a Európa po Guttenbergovi mágii tlačeného slova podľahla úplne. Od tlačeného slova k étericko – digitálnemu bol v dvadsiatom storočí už len krôčik a na prahu tretieho tisícročia vzniká nová virtuálna informačná a komunikačná realita ako dôsledok technokultúry slova.

Kruh sa uzaviera. Starobylé tibetské mantry, nad ktorých významom si lámali hlavy mnohí európski aj americkí učenci, akoby sa dnes zhmotnili vo virtuálnom svete a demonštrujú bežnú skutočnosť ako nepravú realitu. Na pozadí tejto paradoxnej skutočnosti slovo, ako dominantný pomenovateľ pojmov a vecí, ktoré večný pohyb a zmena mení na neskutočné, slávi svoj nenápadný návrat na duchovnú scénu ľudskej spoločnosti. Dokáže, ako produkt ducha a živého tela to, čo žiadne, vo svojej podstate mŕtve, technologické médium. Jediné živé slovo dokáže vyjadriť spätosť bytia a vedomia, tela a ducha, mysle a matérie. Bez problémov rieši rozporuplnosť antagonizmu o nehmotnom, čo povstalo z hmotného, poráža digitálne znaky a symboly a vracia človeku jeho prirodzenosť, upevňuje našu ľudskú konštitúciu a podstatu. Bolo na počiatku, je dnes a bude na konci, či už je Bohom alebo od Boha, ako vraví sv. Ján evanjelista, alebo je večnosťou, univerzom, absolútnom, alebo postmoderným popieraním absolútna. Pomaly, no nezadržateľne usvedčuje plytkosť z plytkosti, prichádza do našich príbytkov a spoločenstiev - slovo rovnako vznešené ako bolo na počiatku, slovo vážne, dôležité, vyslovené, plnovýznamové, o akom v jeho digitálno – technologickej podobe nemôže byť ani reči.

Informačná hodnota vysloveného slova je prirodzene a nenútene mnohonásobne vyššia ako pozícia slova v akejkoľvek jeho technologicky zašifrovanej podobe. Niet vyššej a dokonalejšej zrozumiteľnosti v medziľudskej komunikácii, než akú predstavuje transparentnosť živého slova s celou škálou jeho odtieňov, ktoré vytvára artikulovaná reč, sprevádzaná rečou tela. Všimnime si intonáciu, dôraz, prízvuk, tón, rytmus, silu, hlasitosť, priestor, kontext a čas v ktorom sa slovo vysloví, okolnosti, ktoré tento akt reči sprevádzajú, analyzujme všetky uvedené faktory a dostaneme výsledok, ktorý hravo poráža akúkoľvek virtuálne sprostredkovanú realitu. Slovo sa dokonca, napríklad v podobe spevu, bez pomoci sprievodných technických prostriedkov, hravo prenesie aj nad realitu a v takejto mimozmyslovej podobe dokáže rozochvieť tie vlny nášho vnútra, ktoré poväčšine driemu v podvedomí, či mimo vedomia, teda na úrovni vzdialenej našej bežnej skúsenosti. „Ó mani padme húm!“, znie starodávna tibetská mantra, ktorú himalájski lámovia dodnes opakujú s posvätnou úctou pred i počas svojich meditácií v tichu kláštorov, ale aj v nížinách, na hlučných uliciach. Slová, slabiky, vety v interpretácii tzv. osvietených orientálnych učiteľov vytvárajú zvuky, ktorých tajuplná sila dokáže dodnes rozochvieť každé otvorené vnútro. Rovnakou silou disponovali aj pôvodne modlitby ranných kresťanov, či latinské formulky kartuziánskych mníchov, mohutnou silou sa vyznačovali piesne sv. Františka z Assisi, piesne – slová, na oslavu slnka, vody, vetra, hory, stromu, skaly, ducha, majestátnou silou znie i dnes Otče náš, ktorý si na nebesiach... Jednoducho, slová majú a budú mať svoju večnú, nezničiteľnú schopnosť od počiatkov, dnes i v ďalekej budúcnosti. Napriek tomu že v dnešnom veku informačnej explózie a devalvácie hodnôt, sa pravý význam slov zatláča do úzadia... Skôr či neskôr sa to stane: slovo z počiatku sa vráti, aby nás sprevádzalo až na koniec.