Vyhľadávať v tomto blogu

Celkový počet zobrazení stránky

Stránky

nedeľa 27. marca 2011

Raz príde ten pravý čas


Čas je zvláštna kategória. Keď sa kedysi, na samom začiatku odtrhol od ničoty, stal sa všetkým. Život, dejiny, príroda, láska... všetko je čas. Sám nie je večnosťou, pretože sa začal, teda sa aj skončí. Je nestály, neprítomný, plný paradoxov. Je nevlastným bratom priestoru, bratrancom pohybu, neverný a nespoľahlivý, ale neúplatný a kruto spravodlivý vo svojom nadeľovaní života. Je pyšný. Vysmieva sa ľuďom aj vesmíru. To sa len tvárime, že sme si ho skrotili a pobehuje v našej ľudskej ohrade, pekne na uzde. Nič také, on si plynie bez nás práve tak dobre ako s nami. Nie my jemu, ale on nám vymeriava priestor pre existenciu, aj keď sa niekedy zdá, že ho ovládame. Napríklad teraz v nedeľu, nad ránom, keď sme si ho svojvoľne posunuli o hodinu, aby sme sa nastavili na letný čas. Aby sme si privstali s ilúziou, že potom budeme mať času viac. Že deň bude dlhší a my môžeme od pondelka dlhšie pracovať. Ekonómovia to majú spočítané, s letným časom je viac denného svetla a výroba efektívnejšia. Ale čas zostáva rovnaký. Nezaujíma ho ani naša produkcia, ani hospodárske ukazovatele, ani úspory energie. Má svoj direktívny rytmus a my podľa neho tancujeme. Tancujeme tak ako nám píska ten slobodný vesmírny fenomén, ktorý by sme ako ľudský vynález tak radi dostať pod kontrolu! Alebo aspoň pokoriť, postaviť čas proti času, nastaviť ho na opačný chod a od staroby smerovať k mladosti a potom to zastaviť. Byť navždy mladý…For ever young!

Robíme pritom pravý opak. Veď to samotné posúvanie hodín o hodinu dopredu je iba technickým ukrajovaním z výmery života, umelým urýchľovaním pohybu a zmien, ktoré čas v priestore splodili. Bol čas, keď naša planéta nebola dobrým miestom pre človeka, priveľmi horúca a priveľmi vlhká. A zas príde čas, keď sa nám už nehodí, bude priveľmi chladná a priveľmi suchá. Potom, za mnoho miliónov rokov slnko vyhasne a nám bude koniec, ale už dávno pred tým, než sa to stane. V tom závere nášho času budú opäť poslední práve tak úbohí a bezradní ako boli prví. Daromne si posunú svoje chronometre o nové a nové hodiny dopredu, nič nedobehnú, pretože všetko už bude rozhodnuté. Vyprázdnením nášho životného priestoru náš čas zanikne, počká si na nový „veľký tresk“ niekde vo vesmíre. V jedinom zlomku okamihu stvorí novú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Tak je to s časom, ktorý si tak starostlivo odmeriavame. Večná výhovorka, koľko je ho málo, ako nám chýba, sa zmení na svoj pravý opak - nebudeme vedieť čo s ním. Bude plynúť bez nás… Iste, je to ešte ďaleko, zatiaľ je nám ešte ako-tak dobre, ale... Skôr než bude neskoro, musíme nájsť stratenú pokoru vo vzťahu k prírode, uzdraviť krajinu, očistiť vzduch a vodu, pochopiť technologické procesy, ktoré vymýšľame a všadeprítomný materializmus sprevádzaný drastickou honbou za ekonomickým ziskom nahradiť skutočnou, hlbokou úctou k životu vo všetkých jeho formách. Na to si musíme nájsť čas, pretože ak nie, prepadneme sa v jeho hlbinách tak dôkladne, že návrat nebude možný. Musíme spoznať vlastnú prirodzenosť a ňou sa nechať viesť po ceste času. To by mohol byť celkom prijateľný cieľ v tom náhlení, do ktorého sa ponárame nezodpovednou manipuláciou s vlastným ilúziami. Letný čas, na ktorý sme nabehli, bude správny len vtedy, ak sa nám vďaka nemu predĺžia aj vzácne chvíle na rozmýšľanie o vlastnom poslaní človeka v nekonečnom časopriestore. Až potom to bude ten pravý čas.

sobota 5. marca 2011

Aj Homérov Tersites bol knižným hrdinom



N
iet dnes veľa príležitosti hovoriť o knihe. Ocitla sa na okraji záujmu uponáhľanej spoločnosti. Preto ma vždy poteší príchod marca, mesiaca, s ktorým je v mojom vedomí kniha odjakživa veľmi úzko spojená. Veď kniha má po celý tento mesiac svoj sviatok, aj keď jeho význam zatieňujú rituály každodenného velebenia konzumu. To čaro splynutia s knihou a jej postavami, v jeden úžasný nadzmyslový celok, bez väčších nárokov na atmosféru a technológiu, však chvalabohu ešte celkom nevymizlo. Ak vám niekto povie, že knihy nečíta, pretože nemá čas, iba priznáva svoje zablúdenie. Nechal sa zviesť falošnou a povrchnou cestou do médií zakliateho života. Životné skúšky si nevyberáme sami, nepodrobujeme sa im dobrovoľne, prichádzajú a odchádzajú, ale kniha ostáva... Kniha. V marci o nej môžem rozmýšľať spoločne s vami bez toho, aby ma niekto obvinil, že sa zaoberám taľafatkami. Je predsa mesiac knihy, ktorý zatiaľ nikto nezrušil! Či už vznikol ako osvetový nápad bývalého režimu v socialistickom Československu, alebo sa slávi na počesť zberateľa a potulného predavača kníh Mateja Hrebendu (narodil sa a zomrel v marci) je oslavou Knihy.

Aký iný ľudský výtvor vám ponúkne možnosť tak hlboko a komplexne preniknúť do myslenia a cítenia iného človeka? Ak je ten človek skutočný spisovateľ, tým lepšie, dozvieme sa viac a viac sa aj pokocháme zákutiami jeho mysle, ak je to „len“ autor knihy, neprekáža, jeho myšlienkovým svetom sa môžeme tiež voľne prechádzať. Keď práve čítame knihu, očarúva nás nie harmóniou tvarov, farieb, vôni, ako to robí príroda s našími zmyslami povedzme počas krásnych jarných dní, ale symbolom. Písmenami vtesnanými do slov a viet, vypožičanými pre tento okamih z ľudskej reči. A hoci čítame aj v nevľúdnom čase, tie znaky v nás vyvolávajú úžasné, najrozmanitešie, priam božské obrazy. Sme v inom svete... Hotový zázrak! Zamilujete si básnika, dramatika, či prozaika a stane sa vám najkrajšou potechou, verným priateľom, alebo aspoň dobrým spoločníkom. Dokonca aj keď si prečítate slabšie dielo od horšieho autora, sotva naň úplne zabudnete... Stále to bolo poučenie.

Vždy ma fascinuje záporný hrdina knihy, nejaká ta nesympatická postava, ktorá sa neodbytne v tom svete fantazijného očarenia predvádza, znepokojuje, nudí, burcuje aj hnevá, ale je tam, len preto aby sa zámer diela zajagal ešte väčším jasom. Napríklad taký Tersites, príslovečne bezočivý grécky vojak, ktorého nesmrteľný Homér vo svojej nádhernej Iliade predstavil ako zlostného krikľúňa. Ten veľký antický básnik si to s ním v epose napokon vybavil profesionálne: keď protivný Tersites urazil kráľa Agamemnóna, Odyseus ho razantne umlčal päsťami. A bol pokoj, čitateľ sa potešil. Nevedel síce kedy sa ten otravný chlap v knihe opäť objaví, ale pre tú chvíľu boli veci v poriadku. Veď aj on, ten tárajúci a otravný vojačisko, bol predsa Homérovým knižným hrdinom.