Cesta do Nafplió, mesta syna boha Poseidóna Stačí len raz navštíviť grécke mesto Nafplio a po celý zbytok života sa vám o ňom bude snívať. Budú to ale krásne sny. Pre suchozemca neúprosné vízie večného mora. Má to na svedomí zrejme jeho božský pôvod, pretože svoje meno tento malebný prístav ležiaci v prekrásnom zálive Argolikos lemovanom voňavými palmovníkmi, borovicami, citrusovníkmi a figovníkmi, získal po synovi boha mora Poseidona, Naupliosovi. Nafplio je jednoducho perla celého Peloponnézu, ktorou sa nepokochať by bolo smrteľným hriechom. Navyše, ak vás jeho krása máta v snoch celé desaťročie, ktoré uplynulo odvtedy ako som mesto videl naposledy.
Ale, cesty na konci južnej Európy (pobrežie zálivu Lakonikos, najbližšie mestečko Kotronas, ospalé, obklopené pomarančovými sadmi, plné psov a mačiek, driemajúcich v tieni figovníkov), nebývajú jednoduché, priame, skôr sa všelijako krútia, zatáčajú, každú chvíľu sa zvažujú k pobrežiu a od pobrežia do sadov, záhrad, osád, dediniek, malebných miest, miešajú sa s poľnými a lesnými cestičkami, križujú jedna druhú na miestach ktoré nezaznamenáva žiadna mapa sveta. Kempingy ani uprostred leta tu nepraskajú vo švíkoch, aj keď pláže svojou krásou a nedotknutosťou predčia všetky turistické očakávania. Tu nepremávajú lode, ani vlaky, či pravidelné linky autobusov, tu sa jednoducho musí každý pútnik spoliehať len a len na vlastné nohy a stopovať. Dobré je mať základný zmysel pre orientáciu a akúkoľvek mapu, ktorá síce v tomto kraji nedokáže určiť vašu presnú polohu, ale aspoň umožní stanoviť hlavný smer cesty. No a hodí sa i zopár slov či zdvorilostných fráz v gréčtine, ktoré dokážu, akoby zázrakom, otvárať srdcia miestnych skromných a pohostinných ľudí.
Po necelej hodine striedavej chôdze a stopovania mi napokon zastavil ako prvý Tanasis, mladý muž vracajúci sa z veľkonočných osláv od rodiny v mestečku Githio. Mal som na pamäti varovanie českých kamarátov z kempingu o záľube gréckych šoférov pýtať si za zvezenie peniaze, ale počas celej mojej veľkej gréckej cesty sa mi nič podobné neprihodilo. Naopak, vodiči ma ponúkli tým čo mali po ruke a pri rozlúčke sa často pýtali, či mám dosť jedla, pitia, či niečo nepotrebujem.
Na spätnom zrkadle nad čelným sklom Tanasisovej starej Lancie visela na striebornej retiazke tyrkysová Madona, ochraňujúca vodiča aj v tých najkrkolomnejších zákrutách. Tanasis nehovoril anglicky a tak som sa vytasil svojou nacvičenou gréckou frázou: „Kaliméra, tírie, pos ísté?“, dobrý deň pane, ako sa máte? Sympaťák Tanasis s ohromením odvetil: „Árista!“, výborne, na čo ja som pohotovo a nacvičene reagoval: „Chjérome!“, to ma teší. Bola to konverzácia ako remeň, ktorú som korunoval už po niekoľkých kilometroch smerom na Spartu slovami: „Marési Eládha!“, mám rád Grécko, na čo Tanasis doslova zažiaril a spýtal sa ma odkiaľ som. Slovensko mu badateľne nič nehovorilo, ale keď som mu daroval svoju šiltovku so skríženými hokejkami a nápisom HC Košice, bez váhania mi pridal ešte zopár kilometrov a vysadil ma ďalej ako predpokladal, na výpadovke na Spartu.
Nafplió sa opäť o niečo priblížil. Bolo však poludnie a júnové Peloponnézske slnko s intenzitou prevyšujúcou naše augustové, neúprosne pražilo na asfalt i okolitú, už teraz vyprahnutú krajinu. Stačilo však natiahnuť ruku, odtrhnúť si a zjesť šťavnatý pomaranč či mandarínku zo stromu hneď pri ceste a človek sa zrazu cítil neuveriteľne osviežený. Hoci len tak postávať v gréckej krajine a na Peloponnéze zvlášť, má svoje čaro. Už prvý pohľad na kopce, pahorky, olivové háje, majestátne duby ponúkajúce osviežujúcu tôňu, figovníky, vinice naznačuje, že je to zem, ktorú obýval a šľachtil človek od nepamäti. Pohostinná, priateľská, zhovievavá krajina. Prechádzam okolo mohutného svahu ktorý sa z ničoho nič zdvihol nad cestu. Zrazu vidím vytŕčať zo zeme balvany, akoby ich sem dokotúľali bájni Kyklopovia, kamene súmerne poukladané na seba a zrak mi padá na tabuľku s gréckym aj anglickým nápisom: „Pozor, staroveké hradby. Archeologické nálezisko!“ Takým je vlastne celý Peloponnéz. Stopujem a posúvam sa k svojmu cieľu jedným súvislým archeologickým náleziskom. Tu nemožno budovať fabriku, alebo živočíšnu veľkovýrobu, tu sa divoko pasú len kozy, kde tu oslík a inak len samé pomarančové háje, prevoňané citronovníkmi. Rozhliadam sa dookola unesený krásou tunajšej prírody, kráčam, občas mávam domácim popri ceste, v sadoch, záhradách: „Naiste kala!“, majte sa dobre a medzitým stopujem. Tu nejazdia limuzíny, ale poväčšine nákladniaky, kamióny, dodávky, rozhegané staré mašiny, zodraté fiatky, fordky, volswageny. V nich chlapi v montérkach, džínsach, tričkách, vracajúci sa zo svojich sadov a skleníkov… Na stopovanie si zvykli aj v týchto končinách. Do Sparty ma viezli kosci Petros a Dimitris, majitelia starej dodávky Volkswagen, hovoriaci anglicky. Benzínové kosy, medzi ktoré som sa uvelebil v nákladnom priestore ošarpaného vozidla mi zavoňali Nafpliónom, ktorý sa opäť priblížil o riadny kusisko. Vodič Petros, ktorý hovoril anglicky veľmi dobre, si sťažoval na prílev lacnej pracovnej sily z Rumunska, Bulharska, Albánska, Ruska a Slovenska, ktorá znevažuje hodnotu práce v sadoch, ohrozuje tradičné súkromné hospodárenie na farmách. „Tí ľudia budú robiť takmer zadarmo, bez stravy, strechy nad hlavou, načierno, bez zmluvy či poistenia. Kazia samozrejme morálku, kto by dnes zamestnal pri zbere našinca, ako voľakedy, keď má k dispozícii lacných otrokov z východu…“ Žiaľ, aj na základe vlastnej skúsenosti som mu dal za pravdu. „Kosíme burinu na predmestí Sparty,“ informovali ma krátko pred cieľom cesty, „ak chceš, nájdeme ti prácu, ale musíš si kúpiť motorovú kosu.“ Zdvorilo som poďakoval. Dvesto dolárov ktoré by som dal za kosu, mi umožní uvidieť Nafplio, Epidauros, Korinth, Athény, možno i Delphi a uhradím si aj cestu domov. Kosa na chrbte spolu s batohom, znamená v tej horúčave galeje, nie je žiadnou istotou. A stopovanie priam vylučuje. Hoci, na druhej strane, možno by som sa stal živým dôkazom slobodného pohybu pracovnej sily v priestore Európskej únie. Chlapi sa smiali. Na rozdiel od Tanasisa údajne poznali aj Slovensko.
„Hej, vieme kde to je, taká malá krajina medzi Talianskom a Chorvátskom,“ kývali múdro hlavami mysliac samozrejme na Slovinsko. „Slovensko je ďalej na východ, úplne iná krajina, medzi Ukrajinou, Poľskom a Maďarskom,“ upresňoval som. Ostali ako obarení: Kdeže, aká Ukrajina, čo to preboha hovorím, veď tam je už len Rusko, samé Rusko…!
Blížili sme sa k starobylej Sparte. Nádhernejší kraj jestvuje na Peloponézskom polo ostrove už len v oblasti Arkádia, v okolí mesta Tripolis, cez ktorú som prechádzal neskôr. Provincia Lakónia, ktorej je Sparta hlavným mestom, však vyniká vysokými horami s večne zasneženými vrcholkami. Obklopuje ju obrovské údolie malebnou vysokohorskou reťazou. Vysadený z dodávky v Sparte, na chvíľu som podľahol spomienkam na hodiny dejepisu, na rozprávanie o hrdinských bojoch Grékov proti Peržanom v Thermopylských priesmykoch. Toto sú teda potomkovia ľudí, ktorí uchránili vyspelú antickú kultúru pred ázijskými barbarmi! Sparťania. Ešte u nich doznievali veľkonočné sviatky, mesto sa len prebúdzalo k všednému životu. Rušné, veľké, pestré mesto však už zďaleka neobývali občania podrobení tvrdému vojenskému režimu, drsnej výchove, potomkovia hrdinského kmeňa Dórov, ktorí v piatom storočí pred našim letopočtom najprv ovládli takmer celý Peloponnéz a potom porazili obrovskú presilu Peržanov. Teraz sú akýsi uzavretí, dokonca vôbec nereagujú na známy stopársky posunok, na zdvihnutý palec ukazujúci dopredu. Stopujem po dlhej pešej túre centrom mesta, utáborený na diaľničnom výjazde smerom na Atény a Sparťania nezastavujú. Kdeže sa podel ich športový duch? Po hodine márneho mávania rukami oproti uháňajúcim automobilom sa už nečudujem, že Sparťania vkĺzli do bratovražednej vojny s Atéňanmi, oslabili pozíciu celej oblasti, aby sa nechali podmaniť Macedónčanmi a neskôr Rimanmi. Stopujem pri benzínovej pumpe, v neúprosnej popoludňajšej páľave. Sparťania nezastavujú. Niektorí zablikajú svetlami na pozdrav a ešte pridajú, keď fičia okolo vás. Keby to tak videl Plutarchos, antický spisovateľ, s potešením opisujúci lakonických, no vtipných Sparťanov! Zmenili sa, sú akýsi nedôverčiví. Keď mi napokon zastavil sympatický Stratis s priateľkou v starom žigulíku, myslel som, že mám vidiny.
„Je to o Sparťanoch známe, neradí zastavujú cudzím, stopárom, sú prehnane opatrní,“ vysvetľoval Stratis s úsmevom, zabaľujúc si v plnej rýchlosti, rovno na diaľnici, špeciálne hrubú cigaretu. Porozprával nám príbeh zo starej Sparty, keď tam za vojny pribehol posol a rozprával, že perzských lukostrelcov je toľko, že ich šípy zakrývajú slnko… „Sparťanský bojovník na to lakonicky utrúsil: Aspoň budeme bojovať v tieni.“
Potom zastavuje rovno na diaľnici. Ďalej a rovno sú už len Atény. Dvesto kilometrov a som v hlavnom meste Grécka. Ibaže, ja smerujem najprv do Nafplionu, mesta miest, mesta snov. „Kali andámosi, Stratis,“ dovidenia, lúčime sa. Stratis ma pozýva na zimný tábor do Spartských hôr, ak by som šiel niekedy okolo. Jeho priateľka ho žartovne nabáda, aby sme sa zviezli všetci hneď a rovno na Slovensko. „Vieš, my Gréci sme tak trochu schizofrenickí, máme bohatú krajinu a veľa chudobných ľudí, sme v Európskej únii a pritom akoby bokom od Západu, radi sa zabávame a tancujeme, pritom sme akýsi smutní, máme starodávnu veľkú kultúru a často ju nepoznáme, cudzí vedia o nej viac, hovoríme najstarším jazykom Európy a nikto okrem nás nám nerozumie, je toho veľa na debatu. Nechajme si to na inokedy, ak sa ešte stretneme,“ lúči sa Stratis. Presúvam sa na vedľajšiu cestu smerom na Nafplió. Deň sa schyľuje k večeru. Diaľničná polícia sa na mňa usmieva, zastavujú, vystupujú z auta a preťahujú si ramená, živo rozprávajú, nezrozumiteľnými poznámkami komentujú môj presun z diaľnice na vedľajšiu cestu, s batohom na chrbte. Uznanlivo mi kývajú, oreá, dobre! Vidím tabuľku s nápisom: Nafplio 40 kilometrov. Už som skoro tam. Po celý čas v Grécku hľadám Gréka Zorbu, toho nekonečne slobodného človeka, ktorý dokáže žiť tak, ako sme my v našich uponáhľaných mestách zabudli. Vedeli sme, ale zabudli. Film, či hudba k nemu sú tu známe na každom kroku napriek mnohým desaťročiam od svojho vzniku, stali sa symbolom slobody a nádeje nádhernej krajiny, ktorá odolala nepriazni dejín, nájazdom barbarov, Rimanov, Peržanov, Turkov, fašistov a dnes sa teší zo svojej slobody a energie, ktorú večne vyžaruje do okolitého sveta. Všetci, čo ste boli niekedy v minulosti v nádhernom prístave Nafplió, určite pochopíte moju radosť, keď po dvoch, troch stopoch akoby odbočujúcich z môjho smeru, zrazu na prvé zamávanie zastaví luxusné Audi s dvojicou Cyprusanov, bohatých a bezstarostných, hovoriacich anglicky. Skúsený chlapík, úspešný obchodník, ktorý precestoval celú Európu kým sa stal bohatým, jeho priateľka, pekná a chápavá Grékyňa, ma vezú po nádhernom pobreží do mesta mojich snov - Nafpliónu. Mesto sa črtalo predo mnou, v súmraku ako diamant na modrom zamate, mohutná osvetlená stará benátska pevnosť sa dvíhala do výšky ako fatamorgána. Tu určite žil slávny Grék Zorba, keď ho omrzela Kréta!
Veziem sa ako kráľ, v klimatizovanom priestore, na zadnom sedadle, obrovský batoh vo veľkom kufri prepychového Audi, vpredu sa objavuje mesto krásne ako dobrý sen. „Aj my sme sa vybrali do Nafplio, je to možno najkrajšie mesto na svete,“ zdôrazňuje Cyperčan, „človek by musel veľmi veľa cestovať, skúšať, experimentovať, hľadať niečo malebnejšie, aby sa napokon s pokorou vrátil sem, do Nafpliónu, pretože nikde, nikde na svete to nie je krajšie, nikde to nevonia podmanivejšie, nikde nie je more láskavejšie, modrejšie ako práve tu…“ Vodičova spoločníčka oponuje, že aj na Cypre je krásne, ale napokon pripúšťa, že rozdelenie rajského ostrova na grécku a tureckú časť, ho veľmi negatívne poznačilo. „Je to proti bohu a ľudskej prirodzenosti, je to niečo čo vôbec nesvedčí tejto našej dobe, radšej na to nemyslíme a cestujeme sem, na materskú zem…“
A tak som tu. V tomto nádhernom meste o ktorom sa mi často snívalo, po dlhých rokoch, čo som tam bol naposledy. Pozerám na more láskavo umývajúce prístav, zdvíham ruky na pozdrav čajkam, ktoré v Nafplióne lietajú pokojnejšie a nižšie, bližšie k ľuďom, ponáram ruky do mora ktoré je v polovici apríla teplé a upokojujúce. Nafplió, hlavné mesto prefektúry Argolid, prístav budovaný ako antický raj, podmanený Frankmi, dobytý Tureckými janičiarmi, zveľadený Benátčanmi, ozdobený byzantskou a benátskou pevnosťou Palamidy, pevnosťou Acronafplia, hradbami Bourtzi na priľahlom ostrovčeku, vybiehajúcimi hlboko do mora, Nafplió, prístav plný radosti zo života, zdobený zlatými uličkami, krásnymi ľuďmi, prístav pod hradbami pevnými a starými, nezdolateľnými, ja som tu, vidím ťa opäť v plnej kráse! Turisti plní úcty vzdávajú hold malebnosti, hrad postavený Benátčanmi pripomína relatívnosť času. Azúrové more, v širokej zátoke, akoby sa vysmievalo pominuteľnosti. Teším sa, veď úmysel sa podaril, vysnívaný cieľ sa dosiahol, pretože po dlhej a úmornej ceste som opäť, po desiatich rokoch vstúpil do mesta, ktoré boh mora Poseidón, so zlatým trojzubcom, požehnal naveky a dal mu meno po svojom synovi.
Prechádzam sa po pobreží, svorka vyhladnutých psov poskakuje popri mne, všetko to dookola vonia a spieva, všetko sa to vlní v rytme večne spočívajúceho mora. Z lodičiek v zálive mi mávajú rybári, z okna pobrežného hotela s ošarpanou fasádou sa vystrčí pekná dievčenská hlávka, usmievavá tvárička zdobená tmavými kaderami na mňa cerí ako sneh biele zúbky. „Jásu, German!“, skríkne, nazdar Germán! Načo vysvetľovať, že nie som German, že som Slovák, z ďalekých Košíc, veď ono to je napokon jedno, odkiaľ sme, napokon všetci pochádzame z jedinej gréckej kolísky. Na počesť odchádzajúceho dňa a zapadajúceho slnka dal som si v taverne dva deci ihličím a miazgou borovíc voňajúcej Retsiny, zlatistého gréckeho vína vín, najobľúbenejšieho nápoja starovekých bohov na Olympe. Podmorskí archeológovia tvrdia, že aj po dvoch tisícoch rokov, vylovené v zapečatenej amfóre z hĺbok Egejského mora, chutí fantasticky. Z ulice zazneli naliehavé tóny buzuky, alebo santuri? Ešte tak keby sa vo dverách objavil Alexis Zorbas a zatancoval! Ako vo filme, alebo v Kazantzakisovej nesmrteľnej knihe… Nikde inde sa tak ticho a ľahko neprenesieš zo skutočnosti do sna. Naozaj, vravím si, žmurkajúc do pohára s voňavým zlatým mokom, tu v Grécku je zázrak plodom nutnosti.
Tibor IčoFoto: l./ Archeologické vykopávky sprevádzajú stopára na každom kroku. Toto je nálezisko při Argose, neďaleko Nafpliónu.
2./ Prístav v Githeone na pobreží zálivu Lakonikos.
3./ Sparta je mesto uprostred hôr.
4./ Benátska pevnosť v Nafplio
5./ Veštiareň v Delfách
